Táto stránka sa správne zobrazuje kódovaním Windows 1250. Stránky sú optimalizované pre Microsoft Internet Explorer 4.0 a viac pri rozlíšení 1280x1024 pixelov.
  Späť| Obnoviť | Dopredu

 

Aké myšlienkové smery, hnutia a pokusy
s ďalšími "IZMAMY" ovplyvňovali ľudí

vo viktoriánskej dobe?

Devätnáste storočie je okrem priemyselnej revolúcie aj storočím ideológií. Ideológie vznikali v rôznych spoločenských vrstvách. Najznámejšími ideológiami robotníctva boli...

Luddizmus
Živelná forma robotníckeho boja. Robotníci sa domnievali, že nezamestnanosť bola spôsobená zavádzaním strojov, ktoré robili prácu za nich
, nahrádzali manufaktúrnu výrobu. Preto ich ničili...
Luddizmus bolo sociálne hnutie britských textílnych remeselníkov na začiatku 19. storočia. Hnutie začalo v roku 1811. Bolo namierené proti zmenám spôsobeným priemyselnou revolúciou, zavádzaniu strojov ako predpokladanému pôvodcovi nezamestnanosti. Svoj postoj vyjadrovali aj ničením krosien.

Dôležité dátumy
1709 - Abraham Darby použil na tavenie železa koks
1764 - zostrojenie spriadacieho stroja "Spinning Jenny"
1770 - prvé továrne, v ktorých sa spracovávala bavlna
1789 - otvorenie prvej továrne využívajúcej na pohon parné stroje
1804 - Richard Trevithick zostrojil prvý parný rušeň
1825 - otvorenie prvej verejnej železničnej trate
20. roky 19. stor. - rýchly vzostup industrializácie.

Proces však vo vyšších dimenziách a obrátkach pokračuje aj v súčasnosti, na podklade potreby vzdelanostnej ekonomiky. Jej zmyslom je výskum, vývoj, inovácie, smerujúce k technológiám, umožňujúcim progresívnu úsporu manuálnej obslužnej pracovnej sily a nárastu práce s vyššou pridanou hodnotou.
Progresia automatizácie a robotizácie už dnes poľahky umožňuje náčrt „obrazu" nie tak vzdialenej budúcnosti - automobilky so stále nižším počtom zamestnancov, vystačia si so zopár operátormi riadenia procesu výroby v poloprázdnych výrobných halách. Priemysel a jeho magnátov zaujímajú ľudia len preto, že ešte nemá všetko zautomatizované a robotizované.

Chartizmus
Prvé organizované hnutie robotníkov, ktoré vyšlo z princípov utopického socializmu. Všetko chceli dosiahnuť postupnými dohodami. Mali myšlienku, že bohatí sa podelia s chudobnými. V Anglicku platil volebný zákon, ktorý sa nezmenil 300 rokov. Do parlamentu sa mohol dostať len ten, kto mal šľachtický titul. Preto buržoázia zač. 19. st. začína boj za volebné právo, keďže ich bolo málo, potrebovali podporu. Nahovorili na spoluprácu proletariát, ktorý s nimi (vlastne za nich bojoval. V roku 1832 bola uznaná volebná reforma, no iba v prospech buržoázie, proletariát bol sklamaný.
Hľadali cestu, ako presadiť svoje požiadavky.

1836 - Charta ľudu
3 požiadavky
1. Požiadavka všeobecného volebného práva - hlavná požiadavka
2. Skrátenie pracovného času na 10 hod.
3. Zvýšenie platu
Parlament chartu zamietol a chartizmus sa postupne dostáva vplyvom neúspechov do druhého obdobia kedy dochádza k rozkolu na dve strany. Strana morálnej sily, ktorej členovia presadzovali svoje záujmy pokojnou cestou cez parlament. Strana fyzickej sily, kde sa členovia presadzovali fyzickou silou. Toto rozdelenie chartu značne oslabilo. Postupom času prichádzajú ďalšie pokusy o uznanie charty. Všetko skončilo absolútnym neúspechom.


Utopický socializmus
Bol nerealizovateľnou snahou o dosiahnutie spravodlivosti. Je postavený na princípe lásky blížneho k blížnemu. Zástancovia sa domnievali, že bohatí sa podelia s chudobnými. Do úvahy pritom nebrali vlastnosti človeka ako chamtivosť a sebeckosť. Hlavný predstavitelia boli Saint Simon, Fourrier a Owen. Saint Simon pochádzal z bohatej šľachtickej francúzskej rodiny. Nemal reálnu predstavu o svete. Vzdal sa majetku. Navrhoval industriálnu spoločnosť, kde by všetci na majetok mali spoločné právo chcel, aby utopický socializmus prijali ľudia dobrovoľne. Fourrier predával v obchode svojho otca. Povedal si, že raz keď obchod zdedí, bude predávať poctivo a bez prirážok. Navrhoval teóriu falang, kde by každý dal všetok svoj súkromný majetok a mal podiel zo zisku. Rozposlal boháčom listy a chcel od nich, aby sa podelili. Skončilo to nezdarom. Owen pracoval v Manchestri v textilnej výrobe. Prešiel celou výrobou, oženil sa s továrnikovou dcérou a zdedil továreň. Zaviedol 8 hod. pracovný čas. Založil materskú škôlku pre deti zamestnankýň, vyplácal zamestnancom dávky počas choroby. Jeho obchody bez prirážok spôsobili, že výroba stagnovala. Zakúpil si pôdu v Amerike. Tu chcel vytvoriť ideálnu spoločnosť, ľudia majetok rozkradli a celý projekt skrachoval.

Marxizmus: Bola nová filozofia, ktorú vymyslel (VÝMYSELNÍK) Karl Marx. Pokúšal sa vyriešiť veci doposiaľ neriešené. Jeho filozofiu poznáme všetci a vieme, že keď ju použil vo svojom podniku tak skrachoval. To hovorí za všetko.
Marxizmus je v užšom zmysle filozofická, ekonomická a politická teória Karla Marxa (a prípadne aj Friedricha Engelsa), v širšom zmysle filozofický a ekonomický smer vychádzajúci z tejto teórie či súhrnný názov pre rozličné interpretácie a ďalšie aplikácie tejto teórie.
Marxizmus je ucelenou teóriou premeny reálnych pomerov v spoločnosti, predovšetkým zmenou vlastníckych vzťahov pomocou revolučne vedeného triedneho boja. Cieľom je doviesť proletariát k revolúcii nastolujúcej beztriednu spoločnosť, oslobodiť človeka od spoločenského útlaku a rozvíjať jeho schopnosti a silu. Marxizmus výrazne ovplyvnil dejiny konca 19. storočia a celé 20. storočie.

Karl Marx
Marxistická filozofia sa odštiepila v 40. rokoch 19. storočia od hegelovskej ľavice a snahou o analýzu zákonitostí formujúcej sa buržoáznej spoločnosti sa zaraďuje do prúdu sociálneho myslenia 19. storočia.
Marx a Engels vychádzajú z ekonomických vzťahov ako z hybnej sily dejín a z ekonomicky motivovaných sociálnych konfliktov (triedny boj). V raných prácach Marxových (najmä v Ekonomicko-filozofických rukopisoch z roku 1844) sa objavuje aj analýza postavenia človeka - výrobcu vo formujúcej sa buržoáznej spoločnosti. Marx tu zdôrazňuje pojem odcudzenia.
Marxizmus sa koncom 19. storočia rozštiepil na dva prúdy:
a) klasický Marxov a Engelsov pokračoval v praktickej politickej podobe u Lenina a Stalina
b) sociálne demokraticky orientovaný - Karl Kautsky, Eduard Bernstein.
V priebehu 20. storočia sa povedľa sociálnodemokratického a marxistického poňatia v západnej Európe výrazne profilovali vplyvné ľavicové prúdy, v ktorých má inšpirácia marxizmom rôznu intenzitu a ktoré bývajú nazývané neomarxizmom.

Karl Heinrich Marx (* 5. máj 1818, Trier, Nemecký spolok, (dnes Nemecko) – † 14. marec 1883, Londýn) bol nemecký filozof, ekonóm, historik, novinár, ideológ robotníckeho hnutia. Spoločne s Friedrichom Engelsom rozpracoval koncepciu materialistického poňatia dejín, teda dejín založených na ekonomických zákonoch. Vo svojich teóriách sa snažil dokázať, že v spoločnosti je prítomný verejný konflikt, ktorý sa dá odstrániť iba nastolením komunistickej spoločnosti, predovšetkým na základe zrušenia súkromného vlastníctva a spoločenských tried. Jeho vplyv bol obrovský ako na vedeckom, tak i na politickom poli a jeho myšlienky sa stali inšpiráciou pre celý rad smerov v ľavicovej časti politického spektra.
Detstvo
Karl Marx sa narodil v pokrokovej židovskej rodine v pruskom meste Trevír (nem. Trier). Jeho otec Heinrich (Herschel Mordechaj) Marx pochádzal z rabínskej rodiny (pôv. Marx Levi). Bol právnikom a jeho brat Samuel bol ako veľa jeho predkov rabínom v meste Trevír. V roku 1824 Heinrich Marx konvertoval na protestantizmus, aby si uchránil svoju pozíciu právnika, ktorú dostal za Napoleónovej vlády. Marxovci boli veľmi liberálna rodina a počas jeho detstva ich navštevovali mnohí intelektuáli a umelci.

Vzdelanie
Marx dostával dobré známky na gymnáziu, pruskej strednej škole. Jeho záverečná práca, ktorá predpovedala aj jeho neskorší záujem o spoločenskú analýzu náboženstva, sa volala Náboženstvo: Lepidlo ktoré spája spoločnosť dohromady a bol za ňu odmenený cenou.
V roku 1835 sa Marx na otcovo naliehanie zapísal na Bonnskú univerzitu na štúdium práva. Stal sa členom Trier Tavern Club a istý čas bol aj jeho prezidentom. Jeho známky tým veľmi utrpeli, keďže trávil mnoho času spievaním v pivárňach. (David McLellen Karl Marx: His Life and Thought) Nasledujúci rok ho otec preložil na oveľa dôstojnejšiu a viac akademicky orientovanú Univerzitu Friedricha Wilhelma v Berlíne (dnes známu ako Humboldtova univerzita). Tam sa dostal do kruhov tzv. mladých hegeliánov, ktorí na neho mali výrazný vplyv. Promoval v roku 1841 na Jenskej univerzite. Témou jeho dizertačnej práce boli Rozdiely v demokritovských a epikurejských filozofiách prírody.

Manželstvo
V roku 1843 sa Marx oženil s Jenny von Westphalen, s ktorou bol zasnúbený od roku 1836. Jenny pochádzala z aristokratickej rodiny. Jej strýko Lion Philips bol otcom bratov Geralda a Antona, ktorí v roku 1891 založili slávnu spoločnosť Philips. Marx mal mnoho detí, niektoré z nich zomreli mladé. Ich dcéra Eleanor Marxová (*1855 – † 1898), narodená v Londýne, bola tiež socialistka a pomáhala opravovať otcovu prácu. Jenny Marxová zomrela v decembri 1881.

Počas Marxovho života v Londýne jeho rodina veľmi schudobnela. Marx zomrel v Londýne v roku 1883 a je pochovaný na Highgateskom cintoríne.
Je po ňom pomenovaná planétka 2807 Karl Marx.
 

Proudhonizmus: Ideológia, učenie zdôrazňujúce význam samostatných malovýrobcov. Vznikol vo Francúzsku.

Pierre-Joseph Proudhon

Pierre-Joseph Proudhon (* 15. január 1809, Besançon - † 19. január 1865, Passy pri Paríži) bol francúzsky filozof, sociológ a ekonóm, jeden zo zakladateľov anarchizmu. Dejiny ľudskej spoločnosti sú podľa Proudhona bojom ideí.
Pierre-Joseph Proudhon obhajoval hodnotu slobody. Človek podľa neho môže niečo vlastniť iba na základe vykonanej práce. Je zástancom spoločnosti drobných vlastníkov a výrobcov, odmieta však veľkovlastníctvo. Odmieta Marxov socializmus, pretože revolúcie nepovažuje za prostriedok sociálnej reformy a pretože jeho teórie o štátom vytváraných spoločných dielňach považuje za centralistické.
Zákony spoločnosti
Aby bola revolta voči veľkovlastníkom účinná, musí jej aktér ovládať presné teoretické poznanie zákonitostí ovládajúcich spoločnosť. Východiskom k tejto analýze je práca. Práca má primárnu sociálnu funkciu, pretože organizuje ľudí vo výrobe, riadi politiku, prostredníctvom nej sa vedie deliaca čiara medzi vládnucimi a ovládanými. Práca je teda konštituujúcim prvkom spoločnosti. Ďalším zákonom spoločnosti je spravodlivosť, ktorá je zákonom sociálnej rovnováhy, tj je snahou o rovnováhu síl, ktoré zápasia vo fyzikálnom, sociálnom a morálnom svete.
Proudhon a štát
Sprvu odmieta štát absolútne, neskôr uznáva potrebu minimálneho štátu. Hlása mutualistickú spoločnosť, založenú na vzájomnej spolupráci bez nátlaku štátu. Štát je podľa neho monopolom násilia a ničí sebarealizáciu a všeobecnú solidaritu, infantilizuje spoločnosť sociálnou komformizáciou. Štát vidí ako negáciu autonómie, zodpovednosti, slobody a tvorivej kapacity jedincov aj celej spoločnosti. Namiesto štátu hlása doktrínu "sebaregulujúceho federalizmu". Federalizmus považuje za prenesenie mutualizmu do politickej sféry.
Predpokladá štyri druhy mocí, ktoré zostanú v rukách štátu:
vzdelávacio-výchovná moc
moc rozhodcovská - dozerajúca na mutualizmus
moc konzulárna - prognózy vývoja
moc výkonná - decentralizovaná výkonná moc
Navrhuje dve odlišné, navzájom sa ovplyvňujúce sociálne konštrukcie:
ekonomickú, realizovanú vzájomnými podpornými poľnohospodársko-priemyselnými federalizovanými spolkami, so spoločným nefinančným trhom, kde by každý vyrábal to čo vie vyrobiť najefektívnejšie
politickú, ktorú založil na politickej federácii a decentralizácii
Vychádza z toho, že štát je chybný a nie je možné ho upraviť, demokracia a všeobecné volebné právo je vraždou suverenity ľudí. Represívne zložky sú zbytočné, pretože spoločenský zákon sa bude vykonávať samovoľne na základe všeobecnej spontánnosti. Národ by sa mal zmeniť na autonómne regióny usporiadané na územnom a záujmovom základe. Regióny by sa mali riadiť sami, ďalej na národnej úrovni sa spájať do federácie a na medzinárodnej úrovni sa spájať do medzinárodnej konfederácie.
Štyri pravidlá politického federalizmu podľa Proudhona
1/ autonómne riadenie základných skupín, predovšetkým regiónov, ako ekonomicko-politických jednotiek, ktoré sú sprostredkujúcimi spojivami medzi národnými a medzinárodnými úrovňami
2/ federalizácia skupín, pomocou ktorej sa vylúči nebezpečenstvo hospodárskej autarkie a politickej anarchie, federálna vláda nezabezpečuje úlohu politickej moci, ale koordinácie a podpory tvorivosti
3/ vytvorenie federatívnych republík, ktoré sa združia do aliancií reprezentujúcich regióny
4/ vytvorenie konfederácie národov, ktoré sa zjednotia aby vybudovali socializmus a trvalý mier

Blanquzmus: Smer, ktorý vznikol vo Francúzsku odmietajúci triedny boj.
Význam slova komúna podľa francúzskeho slovníka je "obec".
Prvé signály znamenajúce predzvesť vzniku Parížskej komúny vedie do roku 1848, kedy v mesiaci jún došlo ku krvavému potlačeniu robotníkov vo Francúzsku. Ďalší vývoj udalostí na seba nedal dlho čakať, všetko dosiahlo svoj vrchol štátnym prevratom Bonaparta 2. decembra 1851, ktorý sa rok nato vyhlásil za francúzskeho cisára, ako Napoleon III., vládol veľmi autokraticky, predovšetkým v 50. rokoch 19. storočia.
Vláda v období druhého cisárstva sa opierala o byrokraciu, ozbrojené sily, zaostalý vidiek a deklasované živly. Využívala búrlivých rozporov medzi jednotlivými spoločenskými vrstvami a zároveň sa pokúšala "hrať" na obe strany. Čo ale v reále znamenalo uprednostňovanie vrstvy bohatých priemyselníkov a nevídaný rozvoj priemyslu po celej krajine aj obrovský nárast továrenských robotníkov.
Svoju vládu sa cisár snažil udržať všetkými možnými i nemožnými prostriedkami, ale vratkosť a nestálosť tohto politického režimu rástla v priamej súvislosti s tým, ako sa robotnícke hnutie spamätávalo z porážky na barikádach a ako od polovice šesťdesiatych rokov zvyšovalo svoj odpor proti buržoázii  a policajnému teroru (28. 9. 1864 bola na britských ostrovoch v Londýne založená Internacionála). Jediná organizácia, ktorá cielene pripravovala povstanie, bola pod vedením blanquistov. Blanquistická organizácia pozostávala asi z dvoch tisíc členov, ktorí sa podľa pravidiel organizácie navzájom nepoznali a nestýkali. Toto revolučné zoskupenie spadalo pod centralizované vedenie, ktoré programovo izolovalo organizáciu od más. Meno organizácie je spojené s Augustom Blanquom. Chceli násilím, ozbrojeným bojom zvrhnúť vládu privilegovaných tried a nastoliť revolučnú diktatúru, ktorá umožní radikálnu zmenu spoločnosti.

Louis Auguste Blanqui

Louis Auguste Blanqui
Louis Auguste Blanqui (* 8. február 1805, Puget-Théniers, Alpes Maritimes – † 1. január 1881, Paríž) bol francúzsky utopický komunista, významný revolucionár, účastník revolúcie r. 1830 a 1848; dvakrát bol odsúdený na smrť, vo väzení prežil takmer polovicu života. Jeho svetonázor sa sformoval pod vplyvom osvietenskej filozofie 18.stor. a utopického socializmu, predovšetkým babeufizmu. Vo všeobecných filozofických otázkach bol materialista. Pokiaľ však išlo o historický proces, vysvetľoval ho idealisticky ako šírenie osvety. Za základný obsah dejín pokladal pohyb od absolútneho individualizmu divochov cez mnohé fázy ku komunizmu, budúcej spoločnosti, korune civilizácie. V dejinách videl boj sociálnych síl, kritizoval protirečenia kapitalistickej spoločnosti, požadoval sociálnu revolúciu.

Anarchizmus: Učenie odmietajúce akékoľvek štátne zriadenie a organizovaný politický boj.
Anarchizmus je politický a filozofický smer. Je to učenie presadzujúce oslobodenie jednotlivca a spoločnosti od nátlaku rôznych spoločenských inštitúcií či ideológií. Cieľom tohto smeru je vytvoriť slobodnú anarchistickú spoločnosť – anarchiu.
Ideové princípy anarchizmu
„An-archos“ - „bez vlády“
Anarchisti tvrdia, že všetko zlo je spôsobené popretím prirodzenosti a zavádzaním umelých inštitúcií a štruktúr. Jedinec musí mať možnosť sám rozhodovať o svojom živote a osude. Nikto nemá právo nútiť ho do niečoho, čo by sám nechcel, ani ak je k tomu nútený väčšinovou spoločnosťou. Z toho dôvodu anarchisti odmietajú uznať opodstatnenie vlády, štátu či polície.
Priama demokracia
Záujmy jednotlivca nemôže presadzovať žiadny sprostredkovateľ, ale len jedinec samotný, prípadne človek, ktorého sám priamo svojim zastupovaním poverí a ktorého konanie môže priamo ovplyvniť. Štátny aparát, zastupiteľská demokracia ani volebný systém podľa anarchistov neodráža túžby a potreby svojich občanov.
Organizácia „zdola“
Človek nemôže byť ovládaný „zhora“ nijakou autoritou či inštitúciou, ale on sám má prispievať k organizácii svojho okolia, obce, mestskej štvrti, pracoviska či školy. Anarchisti uznávajú potrebu existencie nejakej organizácie ľudí, ale len na dobrovoľnej báze, bez štátnej autority (najčastejšie v podobe slobodnej federácie autonómnych výrobcov).
Antiautoritárstvo
Z vyššie uvedených princípov je pochopiteľný odpor anarchistov voči diktátorským režimom (fašizmus, nacizmus, boľševizmus), dogmatickému náboženstvu (cirkev) a celkovo k vodcovstvu.
Svet bez hraníc
Z popierania štátnej autority pramení aj požiadavka na odstránenie hraníc medzi ľuďmi, ktoré človeka zväzujú. Hranice štátov sú podľa nich umelé a ich produktom je národnostné napätie a vojny.
Antiimperializmus a spravodlivé rozdelenie bohatstva
Anarchisti často vystupujú proti narastaniu rozdielu medzi chudobnými a bohatými, proti vykorisťovaniu tretieho sveta, plýtvavej konzumnej spoločnosti v bohatých krajinách a proti triednym rozdielom v jednotlivých krajinách.
Rovnosť
Anarchisti už od počiatku vychádzajú z názoru, že ľudia sú si rovní bez ohľadu na vek, pohlavie, národnosť, spoločenské postavenie či sexuálnu orientáciu. Aj preto zohrali dôležitú úlohu v antifašistickom, feministickom a ekologickom hnutí.
Solidarita
Celou históriou anarchizmu sa tiahne myšlienka vzájomnej pomoci, solidarity s utláčanými a vykorisťovanými.

William Godwin

William Godwin (* 3. marec 1756, Wisbech, Cambridgeshire – † 7. apríl 1836) bol anglický spisovateľ, zakladateľ filozofického anarchizmu.
Jeho manželka Mary Wollstonecraftová, spisovateľka, bola zakladateľka militantného feminizmu a dcéra Mary Shelleyová, spisovateľka, sa preslávila hororovým románom Frankenstein alebo Moderný Prometeus.
William Godwin sa považuje za zakladateľa anarchistickému komunizmu, ktorý mal byť postupne nastolený mierovou cestou a to presvedčovaním apelom na svedomie, na pravdu. Považoval štát za ťarchu ľudstva a človeka ktorý je dotlačený práve spoločnosťou organizovanou v štáte k trestnému činu a páchaniu zla. Dielom Skúmanie politickej spravodlivosti a jej vplyvu na morálku a šťastie (1793) za začal radiť medzi tých myšlienkových revolucionárov, medzi odporcu toho, čo bolo zaužívané vlastne niekoľko tisíc rokov vznikom štátu a občianskej spoločnosti. Jeho myšlienky boli pre vtedajšiu spoločnosť kacírske tým, že sa snažil postaviť zákon mimo zákon, vládu mimo moc a prezentoval ich ako základ na ktorom môže zlo budovať. Ale nehlásal ich zničenie a potlačenie na základe ozbrojenej násilnej revolúcie, ale na základe mierumilovnej, ale radikálnej reforme či skôr revolúcie ľudského myslenia a morálky. Zákon, práva a povinnosti považoval za zbytočné na to, aby človek využil všetky svoje kapacity v prospech všeobecného dobra stačí rozum. Jeho ideálom boli sebestačné komunity, združenia na lokálnej úrovni, v ktorých každý rešpektuje zákon rozumu, vnímajúc všeobecné dobro. Je to akási forma libertínskeho individualizmu, ktorá ohlasuje smrť štátu a spontánny socializmus malých osvietenských skupín. V novom svete pastora Godwina nie je priestor na problémy práce, výroby, či výmeny. Na regeneráciu spoločnosti je však nutné zrušiť súkromné vlastníctvo, pretože je podľa neho prameňom nerovnosti, egoizmu a odcudzenia.

Anarchistické prúdy

Popri spoločných ideových základoch sa z anarchizmu vyvinuli rôzne smery:
Individualistický anarchizmus
Individualisti tvrdia, že najpodstatnejší je jedinec. Spoločnosť, nech by bola akokoľvek slobodná, neuznávajú, pretože vyvíja na človeka nátlak vo forme verejnej mienky a názoru väčšiny. Každý by mal byť absolútne slobodný, nemal by byť viazaný s inými ľuďmi, pokiaľ to nie je v jeho vlastnom záujme. Individualizmus bol východiskový smer neskoršieho anarchizmu a anarchizmus vo svojich počiatkoch bol čisto individualistický. Za významného predstaviteľa individualistického anarchizmu je považovaný Max Stirner, ktorý výraz „Ja“ začína zásadne veľkým písmenom a slovo egoizmus používa v pozitívnom zmysle. Ďalší individualisti boli William Godwin, Benjamin Tucker, Federica Montseny, Josiah Warren, William B. Greene, Lysander Spooner, Stephen Pearl Andrews, Victor Yarros a Henry David Thoreau.
Mutualizmus
Mutualizmus sa v ekológii používa na pomenovanie obojstranne výhodného vzťahu, v politickej terminológii označuje vzájomnú spoluprácu. Mutualizmus sa objavil v anglických a francúzskych robotníckych hnutiach 18. storočia. Neskôr ho prevzali anarchisti okolo Pierra-Josepha Proudhona. Mutualistická ekonomika je charakteristická voľnými združeniami (federáciami) a demokraticky fungujúcimi mutualistickými bankami (požičiavajúcimi bez úroku). V mutualistickom systéme každý jedinec prijme presný plat za svoju prácu; služby ekvivalentné cene budú zameniteľné s inými službami bez zisku a so všetkým, čoho má nadbytok (mimo toho, čo dokáže spotrebovať), sa podelí v prospech komunity, ktorej je členom. Oproti individualistickým anarchistom, Proudhon zdôrazňoval združovanie výrobcov a spotrebiteľov, čo postavilo mutualistov niekde medzi individualistov a kolektivistov. Proudhon považoval slobodu (ekvivalent k anarchii) za syntézu komunizmu a súkromného vlastníctva.

Michail Alexandrovič Bakunin

Anarchokolektivizmus
Kolektivistický anarchizmus je spájaný hlavne s Michailom Bakuninom a s antiautoritárskou sekciou Prvej internacionály (1864 – 1876). Na rozdiel od mutualistov, kolektivistickí anarchisti nepripúšťajú žiadne súkromné vlastníctvo výrobkov, obhajujú vlastníctvo kolektívne. Napriek tomu by pracujúci mali byť za svoju prácu ohodnotení, radšej než na základe „distribúcie podľa potreby“ (ako to hlásali anarchokomunisti). Aj keď kolektivisti obhajovali kompenzáciu za prácu, pripúšťali aj možnosť po-revolučnej premeny v komunistický systém distribúcie podľa potreby.

Joseph Déjacque

Anarchokomunizmus
Anarchokomunisti navrhujú, aby bola spoločnosť zložená z množstva samosprávnych komún s kolektívnym vlastníctvom výrobných prostriedkov, riadených priamou demokraciou a voľne spájaných s inými komúnami do federácií, čo bude znamenať slobodnú spoločenskú organizáciu. V anarchistickom komunizme jedinci nebudú prijímať priame kompenzácie za svoju prácu (v podobe podielu na zisku, platu ani inej kompenzácie), ale namiesto toho budú mať voľný prístup k zásobám komúny. Niektorí autori si myslia, že si to vyžiada v podstate komunitariánsku ľudskú povahu, ale pohľad, ktorý rozvinul Kropotkin a neskôr Murray Bookchin, ukazuje, že členovia takejto spoločnosti budú spontánne vykonávať nevyhnutnú prácu, pretože si budú vedomí výhod komunitného blaha a vzájomnej pomoci. Za prvého významného predstaviteľa je považovaný Joseph Déjacque. Ďalší významní anarchokomunisti boli Peter Kropotkin, Alexander Berkman a Errico Malatesta. Anarchistický komunizmus sa podstatne odlišuje od komunizmu presadzujúceho komunistickými, marxistickými a boľševickými stranami. Hlavný rozdiel je v tom, že anarchokomunisti neuznávajú žiadne prechodné štádium tzv. „diktatúry proletariátu“, ani dočasnej vlády komunistickej strany. Už prví anarchokomunisti a anarchisti upozorňovali, že nová vládnuca vrstva sa nedokáže vzdať svojej moci, že z dočasnej diktatúry sa stane diktatúra trvalá, a že bude ešte horšia ako diktatúra kapitalistická, čo sa nakoniec potvrdilo v Rusku po roku 1917 a v strednej a východnej Európe po roku 1945.

Anarchosyndikalizmus
Na začiatku 20. storočia je viditeľný vzostup anarchosyndikalizmu ako osobitnej školy v anarchistickom hnutí. Oproti ostatným anarchistickým smerom bol viac zameraný na hnutie pracujúcich. Odbory považoval za základnú silu pre revolučnú spoločenskú zmenu, ktorá nahradí kapitalizmus a štát novou spoločnosťou demokraticky riadenú samosprávami pracujúcich. Anarchosyndikalizmus sa snaží zrušiť súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov, čím napádajú samotný základ kapitalizmu, to vedie k triednym rozporom. Tri najdôležitejšie princípy anarchosyndikalizmu sú: solidarita pracujúcich, priama akcia (napríklad generálny štrajk, obsadenie tovární, sabotáže, demonštrácie) a samospráva pracujúcich. Anarchosyndikalizmus vystupuje aj voči oficiálnym odborovým organizáciám, ktorým vyčíta hierarchickú štruktúru, platené vedenie a tendenciu ku kompromisom. Rudolf Rocker je jeden z najznámejších hlasov anarchosyndikalistického hnutia. V roku 1938 vydal svoju brožúru Anarchosyndikalizmus. Anarchsyndikalistické odbory existujú v mnohých štátoch, a väčšina je združená v anarchosyndikalistickej internacionále Medzinárodná asociácia pracujúcich, ktorá je najdlhšie trvajúcou internacionálou. Bola založená v roku 1922.

Lev Nikolajevič Tolstoj

Náboženský anarchizmus
Tento smer je úzko spájaný s ruským spisovateľom Levom Nikolajevičom Tolstým. Bol ovplyvnený Proudhonom i Kropotkinom, s ktorými si dopisoval. Nenávidel štát, peniaze, vojny, násilie. Bol presvedčeným antimilitaristom. Bol však aj hlboko veriacim kresťanom, čo ho odlišuje od väčšiny anarchistov popierajúcich existenciu Boha. Jeho láska k Bohu mu však nebránila nenávidieť cirkev. „Cirkev je len klamstvo, krutosti a podvody.“ Vyčíta cirkvi jej dogmatické učenie, prepychový život kňazov a nútené „vodcovstvo“ kresťanov. Rovnako vyčíta štátu, že s cirkvou spolupracuje pre svoje zištné dôvody. Tolstoj objavil v sebe lásku k Bohu a Ježišovi a rozvinul teóriu nenásilia. Stal sa jedným z najhlavnejších predstaviteľov pacifizmu. Jeho myšlienky neskôr použil a rozvinul Mahátma Gándhí.

Mary Wortley Montaguová

Anarchofeminizmus
Anarchistický feminizmus sa vyvíjal obdobne ako feminizmus klasický, aj v rovnakých časových obdobiach. V mnohom sa však tieto smery líšili a prichádzali do vzájomných sporov. Anarchofeministky síce volali po rovnosti pohlaví, nežiadali však napríklad volebné právo pre ženy, pretože ako anarchistky voľby neuznávali. Klasickým feministkám taktiež vyčítali ich honbu za možnosťou žien pracovať na „mužských“ pozíciách, pretože ich anarchistický postoj považoval platenú prácu za vykorisťujúcu. Komplexná výčitka feministkám znela: „Prečo by sme mali žiadať to, v čom sa muž sklamal?“

Sophie Marie Louise de Grouchy,
markíza de Condorcet


Feminizmus je označenie pre rôzne hnutia a politické smery zamerané na postavenie žien v politickej, ekonomickej, sociálnej i súkromnej sfére. Vzniklo koncom 19. a začiatkom 20. storočia
Pôvod feminizmu možno nájsť v osvietenstve. V tej dobe ho reprezentovali napríklad Mary Wortley Montaguová a Markíza de Condorcet presadzujúce vzdelávanie žien. Prvé vedecké spoločenstvo pre ženy bolo založené v Middelburgu, v meste na juhu Holandska v roku 1785. Práca Mary Wollstonecraftovej s názvom „A Vindication of the Rights of Woman“ pochádzajúca z roku 1792 je jednou z prvých prác, ktoré možno označiť za feministické. Podporu myšlienke rovnoprávnosti žien vyslovil aj John Stuart Mill.
V 19. storočí sa feminizmus zmenil na organizované hnutie. Prvá známa konferencia zameraná na ženské práva sa uskutočnila pri Seneca Falls v štáte New York v roku 1848. Do formovania a pôsobenia feministického hnutia zasiahli viaceré predstaviteľky marxistického feminizmu.
Na začiatku 20. storočia mnoho západných krajín umožnilo ženám voliť, najmä po Prvej svetovej vojne. Po dosiahnutí zrovnoprávnenia s mužmi bolo feministické hnutie, čo sa do počtu prívržencov týka, značne oslabené a prešlo na menej výrazné témy.

Murray Rothbard

Anarchokapitalizmus
Anarchokapitalizmus (často nazývaný aj anarchizmus súkromného vlastníctva alebo anarchizmus voľného trhu) je forma individualistického anarchizmu, stojaca mimo hlavného prúdu anti-kapitalistického anarchizmu. Uplatnil sa najmä v USA, pričom staval na individualistoch, napríklad na Benjaminovi Tuckerovi a Lysanderovi Spoonerovi. V mnohom sa opiera na koncept prirodzeného práva a od neho odvodený princíp súkromného vlastníctva, ktoré je rozšírením vlastníctva seba samého a miešania ľudskej práce s doteraz nevlastnenými prostriedkami. Anarchokapitalisti požadujú, aby všetky služby, vrátane súdnictva či ochrany práv, boli zabezpečované výhradne množstvom súkromných podnikateľov konkurujúcich si na trhu, čo by bolo lepšie, ako keď sú zabezpečované monopolným postavením štátu. Veria, že neregulované trhy a slobodné podnikanie zaistí vyvážený stav aj vďaka konkurencii na trhu. Anarchokapitalisti tvrdia, že zničením agresívnej existencie a činnosti štátu by sa vytvoril slobodný kapitalizmus. Myslia si taktiež, že ľudia sa dobrovoľne nevzdajú svojich majetkov v prospech spoločnosti bez kompenzácie. Najznámejšími predstaviteľmi anarchokapitalizmu boli a sú Murray Rothbard, David D. Friedman, Hans-Hermann Hoppe a Walter Block. Boli ovplyvnení libertariánmi ako napríklad Gustave de Molinari, Frederic Bastiat, Ludwig von Mises, Ayn Rand a Robert Nozick.
Hlavný prúd (a treba povedať, že aj väčšina jednotlivých vetiev) anarchizmu sa od názorov anarchokapitalizmu dištancujú a nepovažujú ho za súčasť svojho hnutia. Odmietajú kapitalizmus, ktorému vyčítajú, podľa nich, ničivý dopad na spoločnosť i slobodu jednotlivca a liberalizmus (a s ním spojenú ekonomickú globalizáciu), ktorý považujú za hlavný nástroj vykorisťovania vo svete. Ničím neobmedzený voľný trh by podľa nich viedol k narastaniu ekonomickej priepasti medzi chudobnými a bohatými.
Niektorí anarchisti považujú slovo anarchokapitalizmus za oxymoron a vyčítajú jeho zástancom používanie predpony "anarcho".

Murray Bookchin

Zelený anarchizmus (ekoanarchizmus, anarchoprimitivizmus)
V 60. rokoch 20.storočia sa začal formovať anarchizmus zameraný na ekológiu. Vyvinul sa z kritiky industriálnej spoločnosti. Zelení anarchisti vytýkajú technológii a rozvoju odcudzenie človeka od prírody a prevrátenie hodnôt. Vyvinuli sa dve hlavné vetvy. Prvá z nich je sociálna ekológia, ktorej spoluzakladateľom bol Murray Bookchin. Bookchin uvažoval, že sociálne a ekologické problémy sa dajú riešiť spoločne, pretože sú previazané. Podľa neho príroda aj ľudská spoločnosť stoja na troch rovnakých princípoch : spontaneita (vlastná aktívnosť členov spoločnosti), diferenciácia (v rozmanitosti je stabilita) a decentralizácia. Ekologická veda podľa neho dala anarchistom „reálne vysvetlenia, pretože zistili, že príroda funguje "anarchisticky".

John Zerzan

Druhá vetva je radikálnejšia a nazýva sa anarchoprimitivizmus. Jeho najznámejším predstaviteľom je John Zerzan. Podľa neho nás pokrok odsudzuje od prírody. Zberači a lovci žili v súlade s prírodou, a preto žili slobodne. Poľnohospodárstvo však ľudí zotročilo, pretože tým, ktorí chceli vládnuť a ovládať ostatných, dalo k tomu nástroj. Čísla, čas, jazyk a umenie boli nástrojmi, ktoré sme predtým nepotrebovali, ale dnes sú nutné, sme na nich závislí, a dá sa nimi ovládať a manipulovať. Primitivisti si postupne zidealizovali predcivilizačné primitívne kmene a požadovali návrat k predindustriálnemu spôsobu života.

Fernando Tarrida del Mármol

Anarchizmus bez prívlastkov
Anarchizmus bez prívlastkov je vetva anarchistickej teórie, ktorá nabáda k nedeleniu anarchizmu, k upusteniu od kvalifikačných prívlastkov ako komunistický, kolektivistický, mutualistický či individualistický (anarchizmus). Mal by byť chápaný ako tolerantná koexistencia všetkých anarchistických škôl. Vyvstal z problematických dielčích sporov jednotlivých škol a vyzýva k väčšej tolerancii. Anarchizmus bez prívlastkov volá po harmónii jednotlivých častí anarchistického hnutia a spojenie týchto častí okolo spoločnej anti-autoritárskej myšlienky. Takýto názor bol sformulovaný v roku 1889 v Barcelone pôvodne kubáncom Fernandom Tarrida del Mármol. Podľa týchto anarchistov ekonomické usporiadanie je až druhotne dôležité pri zrušení všetkých donucovacích autorít. Rudolf Rocker povedal, že rôzne druhy anarchizmu popisujú iba rôzne ekonomické metódy, ktoré majú byť zriadené v novej spoločnosti, zatiaľ čo primárnym cieľom všetkých anarchistických škol by malo byť zaistenie osobnej a sociálnej slobody.

Dejiny anarchizmu

Počiatky antiautoritárstva
Anarchizmus ako hnutie sa vytvorilo v 19. storočí, ale princípy na ktorých je založené sú viditeľné v oveľa skoršom období. Už kynici (filozofická škola antického Grécka) boli veľkí zástancovia osobnej slobody a búrali všetky spoločenské konvencie či morálne zásady. Stoici často používali pojem osobnej autonómie a jednou z tém, ktorej sa venovali, bola voľba života podľa prírody, radšej než podľa zákonov mesta. V stredoveku a renesancii rovnako nachádzame prvky antiautoritárstva. Napríklad Hnutie Slobodného ducha, Hnutie nemeckých novokrstencov, ktorí bojovali proti štátu a cirkvi, alebo Husitské hnutie v Čechách. V ľudskej histórii je množstvo prípadov, kedy jedinci (alebo hnutia) odmietali poslušnosť vyššej autorite štátu, panovníkovi či cirkvi. Je pravdepodobné, že z takýchto myšlienok vychádzali aj neskorší anarchisti.
Prvé náznaky anarchistických myšlienok
V roku 1793 britský kňaz William Godwin napísal dielo, ktoré je mnohými považované za prvú anarchistickú knihu. Bol to Prieskum politickej spravodlivosti a jej vplyvu na všeobecné mravy a šťastie. Godwin tu poukazuje na to, že človek má dar rozumu a preto má byť oslobodený od vonkajších obmedzení, ktoré bránia jeho rozvoju. Godwin preto vystupuje proti štátu, právu, súkromnému vlastníctvu, manželstvu a podobne. Sám sa však za anarchistu neoznačil.
O pol storočia neskôr Johan Caspar Schmidt, známy pod pseudonymom Max Stirner, publikuje svoje dielo Jedinec a jeho vlastníctvo (1844), v ktorom rozvíja svoju radikálne individualistickú teóriu. Podľa neho na prvom mieste stojí jedinec. Má byť absolútne slobodný a nikto nemá právo ho nútiť do ničoho, čo sám nechce. Sám sebe je jediným pánom i sudcom. Musí sa oslobodiť od náboženstva, buržoáznej morálky, povinností nanútených spoločnosťou. Kritizuje aj inštitút vzdelávania za to, že mladých núti učiť sa formulky a frázy, namiesto toho, aby vychovával slobodné, inteligentné a zvrchované charaktery. Budúca slobodná spoločnosť má byť len spojením vzdelaných individualít. Napriek tomu, že Stirner často používa pojmy Ja, ego, egoizmus, myslí ich v pozitívnom zmysle, čím si jeho myšlienky vyslúžili pomenovanie „etický egoizmus“. Napriek tomu ho však mnohí doboví intelektuáli neprijímali, pretože zlo videli v buržoáznom egoizme a proti nemu stavali solidaritu, bratstvo a rôzne kolektivistické teórie.
Anarchizmus ako ucelená teória
V roku 1840 vydáva francúzsky novinár Pierre-Joseph Proudhon svoje dielo „Čo je to vlastníctvo?“. Je to prvá kniha, ktorá formuluje ucelenú anarchistickú kritiku buržoázie a kapitalistického systému. Ostatne Proudhon je prvý, kto sám seba verejne prehlásil za anarchistu. Popisuje antiautoritársky postoj voči vláde a kapitalistom, ktorí manipulujú väčšinou spoločnosti. Slobodný svet vidí v reorganizovaní spoločnosti, kde roľníci sú jedinými pánmi svojej pôdy a kde remeselníci a robotníci sami spravujú svoje dielne či továrne. Proudhon je označovaný za zakladateľa mutualizmu, založeného na nezištnej vzájomnosti, vzájomnej pomoci a solidarite. Jednotlivé prvky spoločnosti (dielne, komúny, obce, regióny) môžu slobodne obchodovať s inými prvkami bez obmedzenia svojej nezávislosti. Založil mutualistickú banku, ktorá požičiavala bez úroku.
Proudhonove učenie rozšíril ruský emigrant a burič Michail Alexandrovič Bakunin. Podľa neho nie je iné východisko ako štát zrušiť a spoločnosť vytvoriť zo samostatných entít (obce, regióny, dielne...). Odklonil sa od mutualistickej teórie a navrhol riešenie nazývané aj kolektivizmus. Podľa neho súkromné vlastníctvo, ktoré mutualisti do určitej miery pripúšťali, je príčinou nevraživosti, chamtivosti a rozkolov medzi ľuďmi. Súkromné vlastníctvo musí byť nahradené kolektívnym. Jedinec však musí byť za svoju prácu pre komunitu určitým spôsobom ohodnotený.
O takmer 30 rokov mladší Peter Kropotkin ďalej pracoval s Bakuninovým postojom a pretvoril ho v anarchokomunizmus. Na sklonku 19. storočia sa potom začal formovať anarchosyndikalizmus zameraný na radikalizáciu robotníkov a ich organizáciu v rámci revolučných odborov.
Prvá Internacionála (Rozkol medzi Marxom a Bakuninom)
V roku 1864 bolo založené Medzinárodné robotnícke združenie známe pod názvom Prvá Internacionála. Bakunin a jeho anarchistickí stúpenci sa snažili do nej vstúpiť ako samostatne stojaca medzinárodná anarchistická internacionála, čo Marx odmietol, a tak vstúpili osobitne, každý za svoju krajinu. Bakuninovci a Marxisti sa síce zhodli na kolektívnom vlastníctve výrobných prostriedkov, ale odporovali si v tom, ako má byť budúca spoločnosť dosiahnutá. Anarchisti odmietali „dočasnú diktatúru proletariátu“, “revolučnú vládu pracujúcich“, aj zakladanie komunistických politických strán, pričom varovali pred zneužitím moci a tyraniou. Spory sa vyostrovali a tak bol Bakunin a časť anarchistov v roku 1872 vylúčený z Internacionály, ktorá prijala rezolúciu o tom, že robotníci by mali zakladať svoje politické strany. Antiautoritári založili vlastnú Internacionálu, ktorá bola ale veľmi rôznorodá a tak v roku 1877 zanikla. Prvá Internacionála zanikla o rok skôr, aj preto, že Marx presídlil Generálnu radu do New Yorku.
Propaganda činom (anarchizmus v čase atentátov)
Anarchizmus bol vždy priamy, ostatne to aj hlásil vo svojich knihách. Človek by mal sám vyvíjať aktivity, ktoré mu zaistia kvalitnejší život. Z toho dôvodu sa často anarchisti stretávali s represívnou mocou. Mnohí boli zatýkaní, väznení, popravení alebo zavraždení. Ich radikálnosť ich postavila do opozície voči zákonu, ktorý považovali za nespravodlivý.
Postupne sa anarchistické hnutie uchýlilo k teroristickým činom ako boli atentáty na panovníkov, politikov, kňazov apod. Johann Most napríklad publikoval návody na výrobu výbušnín. Aj v tomto období sa našli myslitelia, ktorí násilné akcie odmietali. Benjamin Tucker (1854 – 1939) napríklad prijímal násilie len ako posledný prostriedok proti despotickej vláde, ktorá neumožňuje ani šírenie myšlienok. Medzi anarchistických teoretikov, ktorí otvorene násilie podporovali, patrili medzi inými Joseph Déjacque, Francisco Ferrer a v rannom období aj Errico Malatesta.
Už v sedemdesiatych rokoch 19. storočia sa objavujú malé skupinky radikálnych anarchistov, ktorí sa snažili rozpútať revolúciu násilnými výpadmi. V Rusku operovalo proticárske hnutie, ktoré sa uchyľovalo k atentátom (v roku 1881 sa im podarilo zavraždiť cára Alexandra II.). Práve z neho čerpali radikálni anarchisti inšpiráciu a snažili sa zároveň aj vymedziť od socialistov, ktorým vyčítali umiernenosť. To všetko prispelo k tomu, že sa rozhodli pre „propagandu činom“.
V roku 1881 bolo v Londýne obnovené medzinárodné anarchistické hnutie, tentokrát však ako „čierna internacionála“, ktorá násilnú taktiku schválila na svojom prvom kongrese. Odvtedy bolo bežné vrhanie bômb i streľba pištolí. Medzi inými majú anarchisti na svedomí neúspešné atentáty na nemeckého cisára Wilhelma I. (1883), amerického továrnika Fricka (1892), istého srbského ministra (1893), španielskeho kráľa Alfonza XIII. (1904), francúzskeho prezidenta Émila Loubeteho (1905) a mnohé iné. Ale niektoré atentáty boli úspešné. Zomrel policajný dôstojník Rumf (1884), francúzsky prezident Sadi Carnote (1894), španielsky premiér Antonio Canovas del Castillo (1897), rakúska cisárovná Alžbeta (1898), taliansky kráľ Umberto I. (1900), prezident USA William McKinley (1901) či španielsky kráľ José Canalejas (1912). Po zhruba dvadsaťročnej epoche častých anarchistických atentátov a tvrdých represiách voči nim zo strany štátu, sa sami anarchisti odklonili od tejto násilnej taktiky. Élisée Reclus to charakterizoval slovami „Vrhanie bômb by nemalo brániť tomu, aby nás bolo počuť“. Errico Malatesta vyhlásil: „Nehodláme byť katmi, ani pomstiteľmi. Zdá sa nám, že úloha osloboditeľov a zmierovateľov je pozitívnejšia.“ Napriek tomu, že anarchisti sa od násilnej taktiky dištancovali, pretože diskreditovala anarchistickú myšlienku, niektorí z nich po terorizme ešte siahli. Za zmienku stojí atentát na „patagónskeho mäsiara“ Héctora Beningo Varelu, ktorý krvavo potlačil robotnícke povstanie v Patagónii v roku 1923, ale aj niektoré atentáty v Čechách po prvej svetovej vojne.
Anarchizmus v období prvej svetovej vojny a nástupu boľševizmu
V prvom desaťročí dvadsiateho storočia bolo anarchistické hnutie na vzostupe. V roku 1907 sa konal významný medzinárodný kongres anarchistov v Amsterdame. Stúpajúcu tendenciu hnutia zastavil konflikt veľmocí. Anarchisti sa rozdelili na dva tábory. Jeden z nich odsudzoval expanzívnu agresívnu politiku Nemecka a spriatelených štátov, pričom sa postavil na opačnú stranu. Peter Kropotkin vyhlásil: „Keby som bol mladší, išiel by som so zbraňou brániť Paríž...“. Anarchisti druhého tábora však odsudzovali samotnú vojnu, politikov a militaristov z oboch strán a upozorňovali na nedostatky štátu a nacionalizmu ako takého. Rozdelená Európa znamenala rozdelený anarchizmus.
Ďalšou ranou pre hnutie bolo víťazstvo boľševickej strany v Rusku. Aj keď niektorí anarchisti už dávno upozorňovali na nebezpečenstvo štátneho komunizmu, väčšina anarchistov sa potešila spontánnemu revolučnému aktivizmu ruského obyvateľstva. Mnohí sa vrátili do Ruska, v ktorom videli možnosť budovať slobodnú anarchistickú spoločnosť, mnohí vo svojich krajinách publikovali články na podporu víťazstva pracujúcich v Rusku. Zakrátko sa však diktatúra proletariátu otočila proti samotným ľuďom a samozrejme aj proti nepohodlným anarchistom. Teror na vlastných obyvateľoch sa prejavil zatýkaním, väznením a často aj vraždami politických odporcov. Z Ruska sa šírili varovné správy o tyranii, ktorým však mnohí v západnej Európe nemohli uveriť. Kropotkin umiera v domácom väzení v dedine neďaleko od Moskvy v roku 1921. Jeho pohrebu sa zúčastnilo 100 000 ľudí s transparentmi a zástavami. Bola to posledná anarchistická demonštrácia v Rusku na najbližších 70 rokov.
Obrovským zdrojom varovných signálov pre západnú Európu bolo aj potlačenie anarchistickej republiky na Ukrajine. Nestor Machno tu so svojimi partizánskymi oddielmi (o sile až 50 000 mužov) viedol dlhý obranný boj proti nemeckej a rakúskej armáde. Po vojne sa museli brániť aj ruským represiám. Na oslobodených územiach šírili anarchistické letáky a plagáty, v ktorých vyzývali ukrajinské obyvateľstvo k podpore slobodnej spoločnosti bez štátnej autority a presviedčali tiež vojakov Červenej armády, aby odmietli bojovať „proti svojim bratom a za cudzieho pána“. Na Ukrajine sa nakoniec vytvorilo obrovské územie samosprávne riadené komunitami a dedinami, ktorému sa hovorilo aj Machnovščina. V roku 1920 prišla boľševická strana s návrhom o zmierenie a za pomoc proti generálovi Wrangelovi prepustila všetkých anarchistických väzňov. Rok po spoločnom víťazstve boľševická vláda znovu obrátila zbrane proti Machnovcom a tentokrát ich dokonale rozdrvila.
Jednou z najväčších afér, ktorú spôsobila ruská tyranská vláda bolo potlačenie povstania námorníkov v Kronštadte z roku 1921. Požiadavky, ktoré námorníci predniesli svetu z okupovanej vojenskej základne, boli takmer totožné s požiadavkami anarchistického hnutia. Trockij, druhý muž komunistickej strany, však na nich poslal chemické zbrane a povstanie tak skončilo masakrom. Tieto a ďalšie represie viedli k tomu, že sa anarchistické hnutie rezolútne postavilo proti aparátu boľševickej strany, a potvrdili sa obavy anarchistov, ktorí už pred päťdesiatimi rokmi upozorňovali na to, že revolúciu nemôže viesť žiadna strana ani politik.
Anarchistický antifašizmus (Medzivojnové obdobie a druhá svetová vojna)
V Taliansku a Nemecku bol anarchizmus po prvej svetovej vojne relatívne silný, ostatne ako aj socialistické a komunistické hnutie. Na nástup fašizmu však nebol pripravený. Rýchly vzostup pravice a jej premyslená taktika zameraná na zlikvidovanie opozície zachytili tieto tri ľavicové hnutia nezjednotené a rozhádané, čo nacizmu a fašizmu zabezpečilo otvorenú cestu k moci. Anarchisti sa dostali na prvé priečky zoznamov nebezpečných odporcov režimu a často končili v koncentračných táboroch. Zameriaval sa na nich aj pouličný teror jednotiek SA a stávali sa obeťami vrážd. Z logických dôvodov sa anarchizmus postavil proti fašizmu, s ktorým si protirečil aj v otázke rovnosti ľudských rás. Upozorňoval tiež, že prílišný dôraz na národ či vlastenectvo v spojení s prílišnou dôverou v štátny aparát a vládu tvrdej ruky vedie k neustálemu napätiu medzi ľuďmi a k ťažkým vojenským konfliktom. V rôznych krajinách dotknutých vojnou sa preto organizujú skupiny antifašistov, ktorí majú ideovo blízko k anarchizmu.
Mnohí z anarchistov však pred diktatúrou z Nemecka a Talianska utekajú do USA alebo Španielska. Práve v Španielsku sa tak začína azda najúspešnejšia epocha anarchizmu. Obrovskú úlohu zohralo španielske anarchistické hnutie v boji proti fašistickému diktátorovi Francovi.
Anarchizmus v Španielsku
V Španielsku všetku moc držala monarchistická vláda spolu s cirkvou. Preto tu boli výhodné podmienky pre vznik anarchizmu. Už v roku 1845 tu začína vychádzať prvý anarchistický časopis. Po revolúcii v roku 1873 sa predsedom federálnej vlády stal proudhonista Francisco Pí y Margal. Po opätovnom víťazstve monarchie sú zavádzané represie a nespokojnosť rastie. Nepokoje vyvrcholili vzburou v Katalánsku v roku 1909, ktorá si vyžiadala obrovské škody na majetku a množstvo obetí na oboch stranách. Aj tieto udalosti viedli k založeniu celošpanielskej odborovej organizácie CNT (Confederación Nacional del Trabajo – Národná konfederácia práce, 1910), v ktorej mali anarchisti značný vplyv.
V roku 1936 sa do španielskej vlády dostal Ľudový front, ktorý aj anarchisti považovali za pokrokový a podporili ho. Keď však v tom istom roku zaútočili pravicové organizácie na čele s Francom, Ľudový front odmietol vydať zbrane do rúk robotníkom. Tí pred nacionalistickým povstaním ubránili len Barcelonu. Na územiach, ktoré Franco neobsadil, zakladali roľníci a robotníci slobodné kolektívy a samosprávne komúny. Popri Ukrajine môžme hovoriť o ďalšej obrovskej oblasti, kde dokázala fungovať anarchistická spoločnosť.
CNT sa v roku 1936 dostala do vlády, kde získala štyri ministerské kreslá. Sľubovala si od toho viac sily pri porážke Franca. Boje však prebiehali hlavne v uliciach. Anarchisti volali hlavne po milíciách, „po ozbrojených roľníkoch, ktorí by sa po vojne vrátili k svojim poliam“. Ale ich odvaha a motivácia nestačili na porazenie pravicových síl. Boli tak donútení vstúpiť do oficiálnej armády, čím sa ich vojenská sila čiastočne zlepšila.
CNT si už krátko po ruskej revolúcii rozhnevala komunistickú stranu, najmä po ich výstupe z komunistickej internacionály. Rusko si preto na Pyrenejskom polostrove sledovalo predovšetkým vlastné záujmy, čo prispelo k tomu, že stalinisti v Španielsku bojovali aj proti slobodným kolektivistom. CNT zjemnila svoju rétoriku a prejavili sa u nej centralistické sklony. Mnohí jej preto pripisovali vinu za porážku španielskej revolúcie.
Povojnová situácia
Po porážke Hitlera bol anarchizmus natoľko vyčerpaný, že o ňom takmer nebolo počuť. V Španielsku sa začali anarchistické odbory obnovovať až po smrti Franca v roku 1975. Európa sa zmietala v studenej vojne, v ktorej sa polarizovala na dva svety. Ani jeden z nich nepripúšťal anarchizmus ako serióznu politickú myšlienku, a snažil sa potláčať akékoľvek snahy o vybudovanie silného anarchistického hnutia, aké poznáme z predvojnového obdobia. Na druhej strane ani anarchisti si nevybudovali sympatie k jednému ani k druhému bloku. V Anglicku v 50. rokoch vychádzal časopis Ani východ, ani západ, v ktorom anarchisti vysvetľovali, svoj postoj ku komunistickej aj kapitalistickej spoločnosti. Obom vyčítali autoritatívne vlády, nemožnosť občanov rozhodovať o svojom osude, militarizmus oboch táborov, manipulovanie verejnou mienkou a neslobodu.
V boji dvoch silných ideológii sa anarchizmus nestačil vyvíjať v klasickej forme a tak prenikol v modifikovanej podobe do umenia. Týkalo sa to hlavne literárnych hnutí beatnikov, surrealistov, či situacionistov. V 60.-tych rokoch sa anarchisti prejavili aj pri študentských nepokojoch, ktoré sužovali mnohé Európske krajiny, angažovali sa aj v antimilitaristických protestných hnutiach. V rovnakom období vzniká ekologické hnutie, pri ktorom anarchizmus stojí od jeho počiatkov. Murray Bookchin sa pričinil o vznik nového vedného odboru sociálnej ekológie. Táto vedecká disciplína sa snaží vyriešiť problémy životného prostredia a problémy ľudskej spoločnosti na základe vzájomnej previazanosti týchto atribútov. Krátko nato sa z eko-anarchistov radikalizovali anarchoprimitivisti.
V roku 1968 sa anarchisti pokúsili obnoviť hnutie na spoločnom kongrese v Carrare (Taliansko). Stretli sa tu starí teoretici anarchizmu aj mladí nádejní aktivisti, narazili však na generačnú bariéru. Napriek tomu sa podarilo utvoriť Internacionálu anarchistických federácií.
V 70. rokoch sa v Anglicku objavuje rebelantské hnutie punk, spojené aj s hudbou. Práve v punku sa naplno prejavili anarchistické myšlienky odmietania autorít. Vďaka hudbe a výstrednému štýlu sa punk veľmi rýchlo rozšíril do všetkých krajín západného bloku, a v obmedzenej miere aj za hranicu železnej opony. V období 80. rokov už môžme hovoriť o obnovenom anarchistickom hnutí, pričom je viditeľné množstvo malých mimovládych hnutí, ekologických, antimilitaristických a ľudskoprávnych organizácií.

Anarchizmus dnes
Po páde železnej opony sa antiautoritárske myšlienky mohli nezadržateľne šíriť aj do bývalého komunistického bloku. Vo svete sa však objavili aj nové negatíva usporiadania ľudskej spoločnosti. Čoraz viditeľnejšie sa prejavovali dopady globalizovanej ekonomiky, vykorisťovania chudobných bohatými, neudržateľnosť konzumnej kultúry, prejavy neonacizmu, rasizmu a národnostných sporov, vojenské intervencie bohatých krajín v rámci celého sveta, skorumpovanosť politikov. Všetky tieto aspekty modernej spoločnosti dali za vznik ďalším a ďalším organizáciám a hnutiam, ktoré je už veľmi ťažké jasne začleniť do nejakej konkrétnej ideológie, či jediného smeru. Majú totiž až príliš spoločných cieľov.
Keď v roku 1994 v Mexiku vlády Severnej Ameriky podpisovali dohodu o voľnom obchode (NAFTA), vzbúrila sa Zapatova armáda národného oslobodenia (EZLN). Jej snahou bolo zabránenie podpísania tejto zmluvy, ktorá znamenala zhoršenie kvality života mexického ľudu a hlavne domorodého obyvateľstva. Napriek tomu, že neporazila mexický štát, ubránila aspoň svoje územia, na ktorých zapatisti žijú samosprávne v slobodných komúnach. So zbraňou v ruke dodnes bojujú za svoje územia a to aj vďaka medzinárodnej solidarite antiglobalizačného hnutia. Toto hnutie (hnutie hnutí) je tak rôznorodé, že nie je možné presne určiť, k akej ideológii sa hlási. Spája ho spoločná myšlienka opozície voči nespravodlivej ekonomickej globalizácii. Vďaka tomu, že toto hnutie sa nebráni používaniu internetu pre svoj boj, alebo mobilných telefónov, pre lepšiu komunikáciu medzi aktivistami, ani iných moderných zariadení a výdobytkov technológie (až na primitivistov) hnutie prestalo používať označenie anti-globalizačné, a namiesto toho preferuje termín alter-globalizačné. Nebojuje totiž proti globalizácii, ale chce kapitalistickú globalizáciu nerovnosti a vykorisťovania nahradiť alternatívou v podobe globalizácie solidarity, spolupráce a mieru.
V rámci alterglobalizačného smeru sa anarchizmus teoreticky vyvíja a naprieč celým týmto hnutím prerastá. Nedá sa však povedať, že by s alterglobalizačným hnutím splýval, pretože popritom ostáva pri svojich cieľoch. Najmä publikačnou činnosťou anarchizmus sprostredkúva názor, že človek najlepšie vie, čo je pre neho dobré a on jediný má právo rozhodovať o svojom osude.

Ferdinand Johann Gottlieb Lassalle

Lassalizmus: Oportunistická taktika a sociálny reformizmus, ktorý ako prvý začal hlásať vodca sociálnej demokracie Lassal v Nemecku.  Oportunistický smer v robotníckom hnutí, ktorý chce uskutočniť sociálne zmeny reformami vykonávanými v spolupráci s buržoáziou, bez socialistickej revolúcie a nastolenia diktatúry proletariátu.
Ferdinand Lassalle (pôv. menom Ferdinand Johann Gottlieb Lassal, 11.apríla 1825, Vratislav – 31. augusta 1864, Carouge u Ženevy) bol nemecko - židovský právnik a socialistický politik.
V roku 1863 založil v Lipsku Všeobecný nemecký robotnícky spolok. Podľa neho boli vzápätí zakladané v Rakusko-Uhorsku ďalšie spolky tohto typu. Jeho menom bol nazvaný prvý český robotnícky telocvičný spolok v Brne Juliánove, ktorý tu vznikol v roku 1894.


Ideológie buržoázie

Konzervatizmus: Zotrváva na tradíciách a opiera sa o kresťanskú morálku (kolektivizmus). Vychádza z národného princípu. Dominantná úloha štátu. Ten je zodpovedný za to, ako ľudia žijú a preto musí realizovať do určitej miery isté sociálne opatrenia.
Konzervativizmus (z lat. conservare = zachovať) je:
- všeobecne: konzervatívnosť, odmietanie zmien, lipnutie na starom, opatrné alebo umiernené správanie a/alebo konvenčný životný štýl
- vágne označenie pre niekoľko rôznych politických ideológií (smerov, postojov), ktoré odmietajú aktuálne spoločenské pomery zmeniť radikálnym spôsobom; inak povedané zameranie na tradičné kultúrne, ekonomické a politické hodnoty, pričom predstava o "tradičnosti" sa môže výrazne líšiť, čo vedie k rôznym významom pojmu konzervativizmus. Termín zahŕňa rôzne hnutia v rôznych krajinách a v rôznych časoch; často označujúce aj protichodné ideológie. Príkladom môže byť otázka, kto sú vlastne konzervatívci v dnešnom Rusku: nereformovaní stalinisti alebo reformátori, ktorí si osvojili názory Margaret Thatcher?

Politická ideológia
Príčinami tejto ideológie sú presvedčenia, že zmeny sa nedajú robiť radikálne, alebo považovanie aktuálnych pomerov za dobré, alebo strach z ešte horších pomerov, ako aj odpor voči liberalizmu, socializmu a utopistickým reformátorom.
Základnou charakteristikou konzervatizmu je pragmatizmus. Samotní konzervatívci nepovažujú konzervativizmus za ideológiu, ale len za „postoj“, či „spôsob myslenia“.
Na rozdiel od liberalizmu sú konzervatívci zástancami:
- tradičných historických hodnôt a nie náhlych zmien
- celospoločenských záujmov a nie záujmov jednotlivca
viac štátu a štátnych inštitúcií (ako ochrancu občana a tvorcu právneho rámca; dôležité je však podľa konzervatívcov zabezpečiť deľbu moci).
Pojem konzervatizmus v politike sa prvýkrát objavil ako reakcia na zmeny spôsobené Francúzskou revolúciou, teda koncom 18. storočia. Tento konzervatizmus dodnes pokračuje v Spojenom kráľovstve a je charakteristický veľmi oslabeným odporom k zmenám (heslo „meniť v záujme zachovania“). Naopak v samotnej Európe sa pojem konzervativizmus v 19. storočí chápal hlavne ako obhajoba monarchie a rigidných hodnôt na rozdiel od reforiem. V USA konzervativizmus vznikol až v polovici 20. storočia v podobe krídiel oboch politických strán (napr. konzervatívni republikáni podporovali Reagana v kandidatúre na prezidenta).
Dnes konzervatívci vytvárajú republikánske strany a kresťansko-demokratické strany. Typickým príkladom je britská Konzervatívna strana (Conservative Party).
Prirodzene, konzervativizmus je relatívny pojem a ako taký sa, napriek už spomenutým spoločným znakom, dá rozdeliť na niekoľko stupňov:
Mierny konzervativizmus - charakterizovaný pragmatizmom, schopnosťou akceptovať isté zmeny, avšak určité tradičné hodnoty považuje za nedotknuteľné
Silný konzervativizmus - silne konzervatívni síce neuznávajú niektoré konzervatívne výstrelky, avšak zmeny akceptujú až vtedy, ak už práve prebiehajú a vykazujú perspektívne dobré výsledky
Ultrakonzervativizmus - hraničiaci s iracionalitou, ultrakonzervatívci v zásade odmietajú akékoľvek novoty a každú zmenu vítajú s nárekmi.

Liberalizmus: Pokroková ideológia, ktorá nekladie medze novým myšlienkam. Rešpektuje človeka ako individum (je absolútne slobodný). Kladie dôraz na vzdelanie a na slabú pozíciu štátu (štát sa nesmie miešať do súkromia jednotlivca). Úloha štátu je nulová, má len všetko držať pohromade Vychádza z kozmopolitného systému nie národného.
Pod označením liberalizmus (latinsky liber – slobodný, liberalis – slobody sa týkajúci, slobodomyseľný) vystupujú dnes už rozdielne politické smery. Začiatkom označenia liberalizmu je ideológia, ktorá sa objavila v 19. storočí v Španielsku.
Liberalizmus stojí v protiklade k totalite. Od anarchizmu sa liberalizmus odlišuje tým, že štát považuje za nutný k ochrane slobody, výnimku však tvorí anarchokapitalizmus, jedna z jeho foriem.
Pramene liberalizmu siahajú do doby osvietenstva, vzniku slobodného pohľadu na svet, a jeho uplatnenie vo filozofii a politike. Liberalizmus chce oslobodiť spoločnosť od neslobody. Základom jeho politickej filozofie je indivíduum, občan, ktorý má čo najväčšiu slobodu. Sloboda je podľa liberálneho presvedčenia základom spoločnosti, na ktorom štát, politika a hospodárstvo spočívajú a ktorý štát chráni. Kde začína osobná sloboda, končí štátna moc, ktorá môže zakročiť iba vtedy, keď je porušená osobná sloboda.

Karl Raimund Popper

Klasický liberalizmus
Klasický liberalizmus je pravicová ideológia, bojujúca za maximálnu slobodu. A to ako osobnú, tak aj ekonomickú, náboženskú a politickú. Klasický liberalizmus dobre charakterizuje citát:
"Sloboda tvojej päste končí na špičke môjho nosu alebo Moja sloboda sa končí tam, kde sa začína sloboda druhého." (John Locke).
Tak ako bol klasický liberalizmus v 19. storočí úzko zviazaný so vznikom priemyselného kapitalizmu, názory moderných liberálov súvisia s ďalším rozvojom industrializácie. Industrializácia priniesla niektorým ľuďom obrovské bohatstvo, ale jej sprievodným javom boli tiež chudobné štvrte, bieda, nevedomosť a chudoba. Podľa názoru sociálnych liberálov nebol už minimálny štát z klasickej teórie schopný napraviť nerovnosť vo vnútri občianskej spoločnosti a na zabezpečenie skutočnej slobody musel štát nivelizovať príjmy občanov. Moderní liberáli preto začali obhajovať ideu intervencionistického štátu.
Medzi zakladateľov sociálneho liberalizmu patrili Thomas Hill Green a Leonard Trelawny Hobhouse.
V dnešnej dobe by sa dal základný postoj k liberalizmu charakterizovať mottom "Ži a nechaj žiť". Diskusia prebieha hlavne v oblasti toho, kde končí sloboda jednotlivca a začína verejný záujem spoločnosti pre ktorý je potrebné sa časti slobody vzdať. Často sa zdôrazňuje aj zásada nediskriminácie, na základe predsudkov. Jednotlivé smery a prúdy liberalizmu sa viac menej zhodujú v prístupe k otázkam osobnej slobody jednotlivca. Odlišnosti nachádzame hlavne v prístupe k ekonomickým otázkam. Preto dnes môžeme deliť liberálov hlavne podľa viac ľavicovej alebo pravicovej ekonomickej orientácie.
Predstaviteľmi liberalizmu boli
Predstaviteľmi liberalizmu v rôznych krajinách a obdobiach boli napr: Karl Raimund Popper, Friedrich August von Hayek, John Locke, David Hume, Adam Smith, Thomas Jefferson, Jeremy Bentham, Frederic Bastiat, Ludwig von Mises, Ayn Rand, Milton Friedman, David Friedman, ...

Citáty
„Existujú dve slová v politike, ktoré sa nedajú preložiť. Federalizmus a liberalizmus. … Byť liberálny vo Francúzsku znamená ocitnúť sa až extrémne napravo. Byť liberálny v Amerike znamená byť naľavo. Liberálny v Británii znamená centristickú politiku, ľahko doľava, ľavý stred.“

Nacionalizmus: Ideológia a politika národnej buržoázie, ktorá sleduje svoje triedne a vykorisťovateľské záujmy, vydávajúc ich za záujmy celého národa, pričom rozširuje nevraživosť a nenávisť voči iným národom.
Nacionalizmus - lat. natio – národ. Nacionalizmus je teória (a prípadne aj politický smer), ktorá tvrdí, že príslušníci jedného národa majú právo spojiť sa a vytvoriť si suverénny národný štát ideológia a politika založená na presvedčení o výnimočnosti vlastného národa, bojujúca proti cudzej nadvláde, sledujúca národné záujmy ideológia, povyšujúca vlastný národ nad absolútno, zdôrazňujúca a oslavujúca národný cit vlastenectvo alebo vedomie príslušnosti k istému národu
Nacionalizmus môže v extrémnych prípadov prerásť do:
nacionálneho šovinizmu (nenávisti voči iným národom a ich prenasledovanie)
xenofóbie (uzavretosti a nedôvery utláčaných národov voči ostatným národom)
Západná Európa: Anglický národ sa objavil potom, ako anglosaský jazyk splynul s normansko-francúzskym a vznikol anglický jazyk. Podobne tomu bolo aj vo Francúzsku, kde tomu predchádzalo splynutie fransko-nemeckého a latinského jazyka do jazyka francúzskeho. V Európe ale aj inde vo svete malo na formovanie národnej identity vplyv aj náboženstvo (vzostup nacionálneho cítenia sa zhoduje, čo však nie je pravidlom, s nástupom reformácie, keď sa nadradenosť latinčiny v cirkevných obradoch narušila čoraz častejším nastupujúcim používaním miestnych jazykov). Jazyk ako určujúci znak národného povedomia je však iba jedným z celej rady definujúcich prvkov. Napr. dejiny írskeho národa, ktorý si aj napriek sedemstoročnej britskej nadvláde zachoval svoju existenciu a vybojoval v 20. storočí vlastný štát. Na druhej strane v dôsledku cudzej nadvlády len malá časť Írov v súčasnosti ovláda pôvodný írsky jazyk, ktorý má keltský pôvod.

Nacionalizmus ako politická ideológia
Samotný pojem nacionalizmu je relatívne mladý a pravdepodobne ho prvý krát použil v 18. storočí Johann Gottfried von Herder. V skutočnosti je však nacionalizmus starý ako ľudstvo samo. Už od prvých historických zmienok môžeme sledovať nepretržitú snahu ľudí zoskupovať sa na rôznych úrovniach vývoja /rod, kmeň, národ/ do spoločenstiev s rovnakými resp. príbuzným prvkami. Boli to predovšetkým spoločný jazyk, etnická príbuznosť, identický historický vývoj, tradícia, osobitný typ kultúry, kolektívne vedomie, či územie. Z toho vyplývalo aj politické a hospodárske pôsobenie národných spoločenstiev v určitom geografickom priestore. Nacionalizmus súčasne nemožno definovať iba z jedného dejinného príkladu – napr. vývoj západoeurópskych národov, v skutočnosti musíme sledovať osobitý vývoj nacionalizmu slovanských, germánskych resp. arabských národov a pod. Nacionalizmus sa objavuje v dejinách ľudstva v rôznych niekedy aj navzájom protirečivých formách (napr. konzervatívny, ľavicový). Jedna forma nacionalizmu ustúpi do úzadia a zrodí sa nová. V každom prípade nacionalizmus aj na začiatku 21. storočia patrí medzi hlavné ideológie dejinného pohybu.

Johann Gottfried von Herder

Johann Gottfried von Herder (* 25. august 1744 – † 18. december 1803) bol nemecký filozof, generálny superintendent vo Weimare.
Proti Kantovej kritike rozumu staval svoju fyziológiu poznávacích schopností a učenie o prvotnosti jazyka oproti rozumu. Herderova filozofia dejín je založená na úvahe, že vývoj nie je náhodný, že prebieha zákonite. Naše dejiny sú súčasťou dejín celej slnečnej sústavy. Neznamenajú popretie prírody, ale jej pokračovanie. Človek je produktom prírody; zostáva s ňou spätý aj vtedy, keď sa v dôsledku vzniku štátu od nej odlučuje. Od prírody človeka odlíšila vzpriamená postava a funkčnosť rúk. Ľudský rod sa stále vyvíja k lepšiemu. Násilie pritom ustupuje miernosti. Dejiny sú tak procesom sebavytvárania človeka. Dôležitú úlohu v nich hrá humanita, ktorá je hlavným obsahom Kristovho učenia.
Vývoj národov určuje ich odlišný charakter a duch. Túto zákonitosť opísal obrazne Herder ako otáčajúce sa kolo dejín. Na jeho vrchole boli pred stáročiami Rimania. Po ich poklese sa na toto miesto teraz dostávajú Germáni, ktorým patrí blízka budúcnosť. Aj tých však po čase vystriedajú Slovania.

Zo života
Pochádzal z chudobných pomerov, od roku 1762 študoval v Královci, kde medzi jeho učiteľmi bol tiež Immanuel Kant. Priklonil sa však k vlasteneckému smeru JG Hamanna, ktorý zdôrazňoval city proti rozumu a venoval sa dielu nemeckého mystika Jakoba Böhmeho. Roku 1764 prišiel ako duchovný a učiteľ do Rigy, roku 1769 cestoval po Francúzsku a 1770 sa v Štrasburgu stretol s o málo mladším J.W. Goethem, čo malo pre oboch životný význam. Z ich priateľstva vznikla skupina Sturm und Drang. Od roku 1771 sa stal vrchným duchovným a dvorným kazateľom v Bückeburg a roku 1776 sa s pomocou Goetheho stal superintendent vo Weimare. Neskôr privítal Francúzsku revolúciu, čo rozladilo rad jeho priateľov, a nakoniec sa rozišiel aj s Goethem.

Jeho dielo malo nesmierny vplyv na myslenie, kultúru i politiku celého 19. storočia a jeho úvahy o jazyku a jazykoch sú živé dodnes. Silne ovplyvnil filozofiu Hegelovu, Schleiermacherovu a Nietzscheho, ale aj mysliteľov anglických a amerických (John Stuart Mill, John Dewey), v Česku najmä F. Palackého a celé národné obrodenie.
Českí obrodenci druhej, ofenzívnej fázy národného obrodenia (prvá polovica 19. storočia) prijali Herderov opis Slovanov a často ho účelovo upravovali. Ten im venuje pomerne krátke dva odseky vo svojom rozsiahlom diele Myšlienky k filozofii dejín ľudstva. Jednotný národ Slovanov opisuje ako mierumilovných, krotkých a poľnohospodársky zameraných vidiečanov, ktorí sú mravní a pohostinní. Venujú sa teda najviac poľnohospodárstvu, ale aj drobným remeslám a kultúre. Označoval ich za národ, ktorý nestojí o dobývanie a nadvládu nad svetom. Kvôli ich postojom však často bývali podrobovaní, a to najskôr Frankami, potom Sasmi, a tiež Tatármi. Slovanov ďalej popisoval ako v boji statočných, ale v porobe ľahostajných. A čo bolo pre obrodencov najdôležitejšie, veril, že Slovanov čaká slobodná budúcnosť, kedy si budú vládnuť sami.
Hoci si on sám uvedomoval aj nebezpečenstvo národného šovinizmu a zdôrazňoval, že národy sa "učia navzájom" a len v spolupráci môžu dospieť ďalej, dovolávali sa ho všetci vlastenci aj nacionalisti až do 20. storočia. Správne odhadol, že vzostup ľudových vrstiev a ich vstup do politiky v demokracii posilní význam verejnej komunikácie v ľudovom (národnom) jazyku, ktorý bude hrať aj stále významnejšiu politickú úlohu.
Citáty
"Akí sme, také budú naše deti."
"Život nám bol daný k práci, láske a zušľachteniu."
"Najstarší údel života je niečo alebo niekoho milovať tak vrúcne, aby človek preto musel nenávidieť iných."
"Knihy treba čítať s takou rozvahou a opatrnosťou, s akou boli napísané."
"Jazyk spojil ľudí v národ."
"Klesni v prach, alebo sa vyzbroj rečou!"

Pozitivizmus: Subjektívno idealistický smer, podľa ktorého všetko poznanie pochádza zo skúseností, pričom sa obmedzuje alebo aj zavrhuje vedecký prístup k poznaniu objektívnej reality.

Pozitivizmus inak
Charakteristické črty pozitivizmu:
- rozhodujúce, vedúce miesto v procese poznávania je prisúdené vedám, vedecké poznanie je jediným adekvátnym poznávaním reality;
- známa je úcta pozitivizmu k faktom; niekedy sa v tejto súvislosti dokonca hovorí o idolatrii (zbožňovanie) faktov;
- z výnimočného postavenia vedeckého poznania vyplývajú aj špecifické kritéria jeho správnosti; byť pravdivý znamená byť vedecky zistený;
- odpor k filozofickej špekulácii, k ďalekosiahlym filozofickým koncepciám – antimetafyzické zameranie;
- špecifický vzťah filozofie k vede; z ducha pozitivizmu sa rodí sociológia. Sociálny cit, altruizmus, je prirodzeným citom.

Každý z filozofických smerov 19. storočia nadväzuje nejakým spôsobom na myslenie predchádzajúceho storočia, ale ani jeden nie je takým jeho priamym pokračovaním ako raný pozitivizmus. V značnej časti francúzskej, ale aj anglickej filozofie 18. storočia sa  uplatnila veľmi intenzívna orientácia na prírodné vedy a gnozeologickú problematiku prírodovedného poznania. Pre raný pozitivizmus, ktorý predstavuje prvé obdobie tohto vplyvného filozofického smeru, je veľmi charakteristická požiadavka založiť filozofiu bezprostredne na vedách, budovať ju v nerozlučnej spätosti s nimi a prianie zaplniť vážnu medzeru v sústave špeciálnych vied vytvorením vedy o spoločnosti.
Pozitivizmus vzniká súčasne a spočiatku nezávisle od seba v dvoch krajinách. Angličan J. S.Mill zisťuje, že jeho základné názory sa značne zhodujú s názormi Francúza A. Comta, ktorý už má spracovaný ucelený impozantný systém „pozitívnej filozofie“. Je to predovšetkým otvorené nepriateľstvo ku každej „metafyzike“, zásadné agnostické a fenomenalistické chápanie poznania.
Pozitivizmus je považovaný za najvýznamnejší smer poklasického filozofického myslenia.
Treba však upozorniť, že sa týka nielen filozofie. Pozitivistická je aj veda, dobová kultúra, skôr možno hovoriť o hnutí, o spôsobe myslenia a nazerania (významne stimuloval niektoré smery v umení – realizmus, naturalizmus, impresionizmus).

Zvyčajne býva pozitivizmus členený na obdobia: raný – klasický pozitivizmus, empiriokriticizmus, neopozitivizmus (logický pozitivizmus, logický empirizmus).
Prvé obdobie – klasický pozitivizmus – 40. roky 19. storočia Francúzsko, Anglicko, August Comte, John Stuart Mill, Herbert Spencer.
Druhé obdobie – empiriokriticizmus – 70. až 80. roky 19. storočia Rakúsko, Švajčiarsko, Ernest Mach (1838 – 1916), Henri Poincaré, Richard Avenarius (1843 – 1896).
Tretie obdobie – neopozitivizmus – v r. 1929 – Viedenský krúžok, Rakúsko, Moritz Schlicke (1882 – 1936), Otto Neurath (1882 – 1945), Rudolf Carnap (1891 – 1970).

Každá oblasť poznania, každé odvetvie nášho vedenia musí prejsť postupne troma rôznymi rozumovými stavmi, troma rozličnými vývojovými etapami (štádiami):
- štádiom teologickým alebo mytologickým (fiktívnym),
- metafyzickým štádiom – alebo štádiom abstraktným a
- štádiom vedeckým – pozitívnym.
Prvé teologické je nevyhnutným východiskom ľudského rozumu, tretie jeho ustáleným konečným stavom, druhé prechodom medzi nimi: „... ľudský duch pri svojom bádaní používa podľa svojej povahy postupne tri metódy filozofovania, ktorých charakter sa podstatne líši, bav samom základe sú protikladné. Na  začiatku metódu teologickú, potom metafyzickú a napokon metódu pozitívnu. Podľa toho máme potom tri navzájom sa vylučujúce druhy filozofie alebo všeobecné sústavy pojmov o súhrne javov. Prvá je nevyhnutným východiskom ľudského rozumu, tretia je jeho ustáleným a konečným stavom, úlohou druhej je slúžiť iba ako prechod“, uvádza v Kurze pozitívnej filozofie A. Comte.
V teologickom štádiu zameriava ľudský duch svoju pozornosť na vnútornú povahu vecí, hľadá prvé príčiny a posledné ciele. Domnieva sa naivne, že k nemu už dospel, resp. že ho má na dosah ruky. Má sklony k noetickému antropomorfizmu. Vo vnútri tohto štádia možno rozlíšiť ešte ďalšie: v animizme – na najprimitívnejšej úrovni svojho vývoja pozerá človek na jednotlivé objekty ako na oživené, oduševnelé. Polyteizmus je charakteristický väčšou mierou abstrakcie. Určité skupiny vecí a udalostí sú vzťahované k jednej nadprirodzenej sile, ktorá akoby stála nad nimi. Určitá oblasť javov má svojho vlastného boha (mora, ohňa, plodnosti a pod.). Monoteizmus nahradzuje nespočetné jednotlivé božstvá jedinou najvyššou bytosťou.
Metafyzické štádium je možné charakterizovať ako obmenu štádia teologického. Hádam mu možno priznať vyššiu mieru abstrakcie. Vlastne ide o akúsi sekularizáciu teologického štádia. Namiesto nadprirodzených síl nastupujú abstraktné sily, pojmy, entity, všeobecniny. Vrchol prístupov charakteristických pre toto obdobie je dosiahnutý vtedy, ak jednotlivé abstraktá sú syntetizované v jednu všeobecnú entitu, ktorá je nazývaná niekedy prírodou, inokedy absolútnou ideou, bohom a pod.
V treťom, pozitívnom štádiu, na základe skúsenosti a reflexie, no najmä neúspešných pokusov poznáva človek, že snaha dospieť k absolútnemu teologickému metafyzickému poznaniu je neplodná. Preto sa vzdáva snahy vysvetľovať, zaoberať sa podstatou vecí, preniknúť za sféru javov a faktov. Skôr sa usiluje pozorovaním a rozumovou činnosťou stanovovať zákony podobnosti a postupnosti v javoch. „Vysvetliť“ znamená v pozitivizme stanoviť vzťah medzi jednotlivými faktami a faktom všeobecným.
Najznámejšie Comtove práce sú Kurz pozitívnej filozofie (1830 – 1842), Systém pozitívnej politiky (1851 – 1854), Pozitivistický katechizmus (1852) a nedokončený spis Subjektívna syntéza (1857).

Auguste Comte

Literatúra
Jaspers, K.: Otázka viny. Praha 1991
Mill, J. S.: Vlastní životopis. Praha 1901
Camus, A.: Mýtus o Sizyfovi. Praha 1995
Camus, A.: Človek revoltujúci. Praha 1995
Cassirer, E.: Esej o človeka. Bratislava 1977
Störig, H. J.: Malé dějiny filosofie. Praha 1991
Anzerbacher, A.: Úvod do filozofie. Praha 1990
Mihina, F.: Klasická pozitívna filozofia. Prešov 1995
Petříček, M.: Úvod do současní filosofie. Praha 1997
Sartre, J. P.: Maxizmus a existencilizmus. Praha 1966
Weischedel, W.: Zadní schodiště filosofie. Praha 1995
Kahn, T.: Štruktúra vedeckých revolúcií. FO Pravda 1982
Popper, K. R.: Bída historicizmu. OIKOYMENH. Praha 1994
Nida – Rümelin, J.: Slovník současných filosofů. Praha 2001
Antológia z diel filozofov. Bratislava. Epocha 1967, 1968, 1969
Zimmer, R.: Príbeh filozofie (Kľúč ku klasickým dielam). Bratislava 2005

Peirce, Ch. S.: Lingvistické čítanky. In.: Semiotika. Sv. 1. Praha VUK 1972
Moume, E. O.: The Two Pragmatisms. London and New York. Routledge 1997
Durant, W.: Příběh filozofie (Životy a myšlenky největších filozofů). Praha 2004
Mihina, F.: Idiografia vývinu amerického filozofického myslenia. Prešov. AFPh. 1993
Cornforth, M.: Na obranu filozofie proti pozitivizmu a pragmatizmu. Praha, SPN 1953
Rorty, R.: Púť pragmatistu. In: Interpretácia a nadinterpretácia. Bratislava. Archa 1995
Fearn, N.: Jak a o čem přemýšlejí filozofové (od antiky k postmoderně). Praha 2004 Heidegger, M.: Bytí a čas. Praha 1996
Kačmáriková, E., Polanová, N., Hudeček, J.: Vybrané problémy filozofie a dejín filozofie. Prešov 1997
Dewey, J.: Škola a společnost (1904). Preložené v 35. zväzku edície Z dějin pedagogiky. Americká pragmatická pedagogika. Praha, SPN 1991
Riška, A.: Americká filozofia. Od Peircea po Quina. Bratislava. Iris 1996
Višňovský, E., Mihina, F.: Pragmatizmus. Bratislava. Iris 1998

 
Zdroje a odkazy

http://sk.wikipedia.org/wiki/Krosná
http://www.artchive.com/web_gallery
http://sk.wikipedia.org/wiki/Karl_Marx
http://sk.wikipedia.org/wiki/Luddizmus
http://sk.wikipedia.org/wiki/Liberalizmus

http://sk.wikipedia.org/wiki/Anarchizmus
http://sk.wikipedia.org/wiki/Pozitivizmus
http://sk.wikipedia.org/wiki/Nacionalizmus
http://sk.wikipedia.org/wiki/Veľká_Británia
http://fr.wikipedia.org/wiki/Auguste_Blanqui
http://www.ohio.edu/chastain/ac/blanqui.htm
http://cs.wikipedia.org/wiki/Politická_ideologie
http://sk.wikipedia.org/wiki/Utopický_socializmus

http://en.wikipedia.org/wiki/Louis_Auguste_Blanqui
http://sk.wikipedia.org/wiki/Louis_Auguste_Blanqui
http://sk.wikipedia.org/wiki/Pierre_Joseph_Proudhon
http://it.wikipedia.org/wiki/Comune_di_Parigi_(1871)
http://fr.wikipedia.org/wiki/Portail:France_au_XIXe_siècle
http://www.wikitimbres.fr/timbres/3214/blanqui-1848-1948
http://www.insecula.com/oeuvre/photo_ME0000045833.html
http://www.larousse.fr/encyclopedie/personnage/Blanqui/109078
http://www.encyclopedie-enligne.com/a/au/auguste_blanqui.html#
http://www.mike-jess.com/2013/02/pere-lachaise-cemetery-paris.html
http://marseillesculptee.blogspot.sk/2008/04/la-maison-achille-blanqui.html

http://www.booking.com/hotel/fr/appartement-boulevard-auguste-blanqui.en.html
http://www.artchive.com/web_gallery/S/Seymour-Joseph-Guy/The-Crossing-Sweeper.html
http://cms.trier.de/stadt-trier/Integrale?ACTION=ViewPageView&MODULE=Frontend&Template.Variant=&PageView.PK=19&Document.PK=21970
http://www.i-sn.cz/clanky/sn-c.-5-2013/zivot-karla-marxe-----marie-lesna.html


  Umelci v čase e e e biedermayerovského štýlu
Biedermayer - umenie
Johann Strauss mladší Kráľ valčíkov
Rettigová Magdaléna Dobromila
Annette von Droste-Hülshoff
Joseph Victor von Scheffel
 Biedermayer u mňa doma
Johann Nepomuk Nestroy
Eduard Friedrich Mörike
Johann Strauss starší
Friegende Blatter
Franz Grillparzer
Antonín Machek
Antonín Dvořák

Franz Schubert
Eduard Gurk
Josef Lanner
Spitzweg Carl

Johann Nepomuk Antonius von Padua Hummel

Moje
webové stránky
 
 Cezmín: http://cezmin.wz.cz
Cezmín :
http://cezmin.wz.sk
 Vianoce: http://vianocesk.ic.cz
Veľká noc: http://velkanoc.ic.cz
 Svadba: http://svadbask.unas.cz
 Bylinky: http://bylinky.czweb.org
Čas Vianoc:
http://vianocesk.wz.cz
 Seniorka:
http://seniorka.szm.com
 Cintorín:
http://cemetery.zaridi.to
 Bábiky:
http://svetbabik.czweb.org
 
 Slovania: http://slovania.czweb.org
Jánska noc:
http://cbjanskanoc.ic.cz
 Pani Príroda:
http://eufrosyne.wz.cz
 Veľká noc:
http://velkanoc.czweb.org
 Gloria Polo:
http://gloriapolo.czweb.org
 Moji psíovia:
http://mikinka.czweb.org

  Milujem pani P... :
http://eufrosyne.wz.cz
 Cezmín ker  a alias:
http://cezmin.czweb.org
 Michal Krpelan:
http://michalkrpelan.wz.cz
 Aishwarya Ray z Indie:
http://aishwarya.wz.cz
 Horné Chlebany :
http://hornechlebany.unas.cz
 Rádioamatérstvo  :
http://cbrsk-chlebany.euweb.cz
 Múdra ako rádio:
http://www.mudraakoradio.euweb.cz
 CB Fan rádioklub Slovakia-CBRSK Chlebany:
http://cbrsk.euweb.cz
Blog Jánska noc a iné
http://www.cbjanskanoc.webovastranka.sk

Webové stránky, ktoré som urobila iným zdarma
Pes Buldog english:
http://ruda-etuda.czweb.org
 Seniorka a deti:
http://babka-radi.euweb.cz
 Olympionik:
http://olympionikholub.ic.cz

 Sedmičkári
http://rannisedmicka.ic.cz
 Práva dieťaťa:
http://dieta.czweb.org
   Späť| Obnoviť | Dopredu

Počítadlo pre Vaše stránky

by Cezmín Slovakia7.6.2013 http://seniorka.szm.com ; http://cezmin.wz.cz