Táto stránka sa správne zobrazuje kódovaním Windows 1250. Stránky sú optimalizované pre Microsoft Internet Explorer 4.0 a viac pri rozlíšení 1280x1024 pixelov.
  Späť| Obnoviť | Dopredu

Kráľovná Viktória

Udalosti 18. storočia mali podstatný vplyv na spoločensko-politicky vývoj v Anglicku.

Volebné reformy v Anglicku
1. Reforma roku 1832 – povodne záležalo na vlastníctve a majetku určitej hodnoty. Teraz bolo právo rozšírené medzi stredné vrstvy.
2. Reforma roku 1867 – hlasovacie právo rozšírené aj medzi mestskú maloburžoáziu, bohatých sedliakov, robotníckych predákov (najvyšší z najnižších). Počet voličov sa tak zdvojnásobil.
3. Reforma roku 1884 – volebné právo rozšírené i na drobných poľnohospodárskych nájomníkov.
Skrátka medzi všetkých mužov. Do konca 19. storočia to bolo 60 % obyvateľstva (okrem žien a nemajetných).


Čriepky zo života  kráľovnej Viktórie

Viktória je narodená 24. 5. 1819 v Londýne, bola dcérou Eduarda, vojvodu z Kentu – 4 syn kráľa Juraja III. Eduard zomrel 22. januára 1820, ani nie dva roky po narodení Viktórie. Šesť dní na to zomrel kráľ Juraj III. Kráľom sa stal princ Juraj, ale nikdy sa mu nenarodil následník trónu. Jeho bratovi Viliamovi, vojvodovi Clarence sa roku 1821 narodilo ešte druhé dieťa, ale aj to krátko po narodení umrelo. Takto sa do popredia záujmov dostala malá Viktória. Bolo to dieťa prudkej povahy, nechcelo sa jej učiť. Až v jej piatich rokoch, príchodom nemeckej vychovávateľky Fräulein Lehzenovej, dcéry hannoverského pastora, nastala zmena. Dieťa sa potom akosi utíšilo a riadne plnilo svoje denné povinnosti. Viktória mala veľmi rada svoju učiteľku a strýka Leopolda. V jej siedmych rokoch ju pozval Juraj IV. aj s matkou do Windsoru a dal jej najavo, že nemá nič proti nej. Nádeje na dieťa sa už definitívne vzdal. Kráľ Juraj vládol 10. rokov. Zomrel v roku 1830. Po náhlej smrti otca roku 1820 získala Viktória nástupnícke právo na anglický trón. Dožívajúci kráľ Viliam IV. bol bezdetný, a tak sa zraky celého kráľovského príbuzenstva upierali práve na ňu.  Po jeho smrti nastupuje na trón vojvoda z Clarence ako Viliam IV. Viliam nemal deti a Viktória bola preto uznaná parlamentom za pravdepodobnú dedičku trónu. Mala vtedy iba 12 rokov. Keď jej povedali, že bude kráľovnou, zarazila sa, ale hneď dodala: Ja budem dobrá. Mladosť prežila pod prísnym dozorom, nebola nikdy sama. Keď odložila bábiky, prišla na radu hudba, tanec a učenie sa novým jazykom. Najprv sa naučila po nemecky, potom francúzsky a neskôr aj taliansky a latinsky. Ovzdušie v ktorom vyrastala bolo na nešťastie iba ženské. Keď mala 11 rokov, odišiel jej strýko Leopold do Belgicka, kde sa stal kráľom, a tak zmizol jediný muž, ktorý mal vplyv na jej výchovu. Od 13 rokov si písala denník, v ktorom každý deň zaznamenávala najdôležitejšie činnosti a pocity.
V jej 17 rokoch (10. októbra stretla muža svojich snov) ju navštívili bratranci Arnošt a Albert, synovia matkinho najstaršieho brata. Ženské okolie tak bolo spestrené o zjavy mladíkov, ktorí na jej myseľ pôsobili silným dojmom. Vo svojom denníku si Viktória poznamenala, že Albert sa jej veľmi páči. Toto bolo prvé stretnutie s jej budúcim manželom ktorého milovala po celý život.
Kráľ Viliam IV. nemal Viktóriinu matku moc v láske. Ona ho tiež považovala za bláznivého starca, a o sebe si myslela, že je matkou dedičky Anglicka a že jej patrí budúcnosť. Viktória mala kráľa veľmi rada a on jej raz navrhol ročnú rentu 10 tisíc libier šterlingov, ale pod podmienkou, že bude o nej rozhodovať sama bez matky, ktorú to samozrejme ranilo a patrične aj nahnevalo.

20. júna 1837 zomrel kráľ Viliam IV. Hneď po jeho smrti sa vydal canterbursky arcibiskup za Viktóriou, aby jej oznámil onú novinu. Bolo ešte skoré ráno. Správu o tom, že je kráľovná zobrala pokojne. Viktória bola 18 ročné, krásne dievča, jemných rysov tváre. Na každého pôsobila jej mladosť a vnútorná čistota. Keď prechádzala prvé dni po londýnskych uliciach, ľudia ju nadšene vítali. Bola však tiež bystrá a čoskoro sa ukázalo, že aj veľmi energická. Chcela byť samostatnou a prvým prianím, ktoré predniesla bolo, aby presťahovali jej posteľ z matkinej izby. Matka bola ešte viac prekvapená, keď zistila, že v kráľovskom paláci jej boli pridelené komnaty, ktoré boli od kráľovniných najviac vzdialené. Toto bol koniec vlády matky nad dcérou.

William Lamb, 2. vikomt Melbourne

William Lamb, 2. vikomt Melbourne ( 15. marca 1779, Londýn - 24. novembra 1848, Brocket Hall, Hertfordshire) bol britský štátnik, člen strany Whigov, minister vnútra, premiér a radca kráľovnej Viktórie. Mesto Melbourne v Austrálii je pomenované na jeho počesť.

Životopis
Narodil sa v londýnskej aristokratickej rodine spojené so stranou Whigov. Študoval na Eton College a Trinity College v Cambridge. Pripojil sa ku skupine romantických radikálov, ktorej členmi boli aj Percy Bysshe Shelley a George Gordon Byron. Roku 1805 sa stal následníkom po svojom otcovi a oženil sa s Carolinou Ponsonbyovou. Nasledujúci rok bol zvolený za poslanca Dolnej snemovne za volebný obvod Leominster. Prvá verejná zmienka o jeho osobe sa objavila v situácii, ktorá pre neho nebola príjemná. Jeho žena mala milostný pomer s Georgom Gordonom Byronom. Tento škandál vypukol roku 1812 a manželia sa rozišli.
Aj keď bol členom strany Whigov, prijal pozíciu správcu Írska v toryovských vládach George Canning a Fredericka Johna Robinsona. Po smrti svojho otca v roku 1828 po ňom zdedil titul vikomta Melbourne a stal sa členom Snemovne lordov. Keď v novembri 1830 vznikla vláda Whigov vedená Charlesom Greyom stal sa v nej ministrom vnútra. Prvým počinom bolo presadenie tvrdých trestov pre vzbúrencov, ktorí ničili mláťačky a podobné poľnohospodárske stroje. Výsledkom boli tresty smrti, deportácie a uväznenie.
Po vzbure v južnom Walese roku 1831 sa ním vedená vláda rozhodla pre exemplárne potrestanie a popravu aspoň jedného vzbúrenca. Mladý baník Dic Penderyn bol obvinený z napadnutia vojaka. Obyvatelia Merthyr Tydfil boli presvedčení o jeho nevine a asi 11000 ľudí podpísalo petíciu na jeho oslobodenie. Vláda túto petíciu odmietla a Penderyn bol odsúdený na trest smrti. Roku 1874 bolo odhalené, že napadnutie vojaka vykonal iný muž, ktorý utiekol do Ameriky.
Hlavným rysom jeho politiky bol kompromis. Bol odporcom radikálnych reforiem navrhovaných Whig, ale nakoniec ich akceptoval ako nutné zlo pre zníženie rizika revolúcie. Pretože bol menej radikálny ako niektorí iní Whigovia, stal sa po Greyovej rezignácii v júli 1834 premiérom.
Odpor Viliama IV. k radikálnym reformám viedlo k jeho odvolaniu v novembri toho istého roku. Možnosť zostaviť vládu dostal Toryovec Robert Peel. Neúspech tory vo všeobecných voľbách roku 1835 viedol k pádu jeho vlády a on sa v apríli znova stal premiérom.

Bol premiérom aj v dobe nástupu kráľovnej Viktórie v júni 1837. Kráľovná bola v čase nástupu na trón mladé dievča a tak ju nielen radil ako postupovať v politických záležitostiach, ale provizórne spočiatku zastával aj funkciu jej osobného sekretára. Z týchto dôvodov dokonca dostal k dispozícii súkromnú izbu na Windsorskom hrade.

V máji 1839 vypukla politická kríza a on chcel odstúpiť z funkcie premiéra, čo mu Viktória z obavy pred toryovským premiérom nechcela dovoliť. Avšak poverila zostavením vlády Roberta Peela, ktorý to ale z obavy pred tým, že by nebol schopný zabezpečiť vláde väčšinu v dolnej komore parlamentu odmietol. Potom ho prehovorili, aby funkciu premiéra vykonával aj naďalej.

Aj po jeho rezignácii v auguste 1841 mu kráľovná Viktória naďalej posielala listy. Jeho vplyv na Viktóriu sa po jej svadbe s princom Albertom postupne znižoval.
Stal sa autorom mnohých reforiem, aj keď ich rozsah nebol tak veľký ako Greyových. Jeho hlavnou zásluhou bolo zníženie počtu zločinov, za ktoré hrozil trest smrti a reforma miestnej samosprávy. Avšak reforma zákonov pre chudobných (Poor laws) bola skôr konzervatívna a reštriktívna.

Do popredia Viktóriinho života sa dostal lord Melbourne. Svojím vystupovaním si získal kráľovnú. Hneď bolo zjavné že ho príjíma ako otca a spoločníka, bez ktorého sa nemôže zaobísť ani hodinu. O najzávažnejších veciach hovoril s humorom, čím sa kráľovnej zavďačil, pretože nemala politický prehľad a politiku prenechávala úplne svojmu lordovi. Počas prvých týždňov jej vlády bola všetkým očarená. Stále na ňu pôsobil Melbourne. Vedela sa aj napriek svojmu veku a záujmom správať ako kráľovná. Vplyv strýka Leopolda upadol. Vypozorovala, že sa chce starať do jej právomocí a zahraničnej politiky. Preto mu dala jemne najavo, že jeho myšlienkam a radám už odrástla.
Nastúpením Viktórie sa odpútalo Hanoversko od Anglicka, pretože tamojšie zákony vyžadovali za panovníka muža. Kráľom sa stal vojvoda z Cumberlandu. Anglicku to neublížilo, naopak zdalo sa, že aspoň nebude zaťahované pre Hannoversko do Európskych konfliktov. Objavil sa však iný problém. Začal odboj Kanady proti britskému poručníctvu. Spor s Kanadou bol vyriešený v tom istom roku novou ústavou. Prvá doba kraľovania Viktórie nebola bez problémová ani doma. Vo vnútri Anglicka bol nepokoj. Robotnícke triedy boli na tom biedne, aj deti pracovali viac než 12 hodín denne. Bola nutná potreba reforiem, ale lord Melbourne si neprial hýbať zo stojatými vodami. Ľud dúfal, že nástupom mladej kráľovnej dôjde k zmenám a keď sa tak nestalo, začal reptať. Po roku vlády Viktórie vzniklo hnutie Chartistov, ktorí žiadali o volebné právo pre všetkých mužov.
Počiatočná svätožiara kráľovnej Viktórie čoskoro vybledla. Na kráľovnej boli niekedy známky panovačnej povahy, to sa krajine, kde vládol parlament nepáčilo. Bolo predsa len vidieť, že je mladá a neskúsená. Taktiež jej straníckosť sa nepozdávala každému. Bola obklopená iba liberálnymi kruhmi, aj jej dvorné dámy boli vyberané len na základe týchto vrstiev. Voči konzervatívcom javila odpor, ktorý ťažko znášali. Neuvedomovala si, že v Anglicku vládla vždy strana najsilnejšia a že je treba zmeniť vládu, keď politická moc sa prikláňa na stranu inú, než bola pôvodná. Na začiatku 40. rokov bolo zjavné, že konzervatívci sa dostávajú viac k moci. Lord Melbourne ako liberál podal demisiu no kráľovná ju neprijala. Povolala síce k sebe vodcu konzervatívcov Roberta Peela, ale len preto, aby mu oznámila, že si Melbourna ponechá. Jej neobľúbenosť v tejto dobe vrcholila.

10. februára 1840 bola v Londýne veľkolepá svadba. Ich manželstvo bolo šťastné, hoci od začiatku mal Albert dosť ťažkú pozíciu. Široká verejnosť ho stále považovala za cudzinca a ani britská vláda mu nedávala veľké právomoci. Medzi manželmi vznikli trpkosti. Do ich súkromného života zasahovala barónka Lehzenová. V dvornej spoločnosti mala významné postavenie. Bola správkyňou kráľovskej domácnosti, kontrolovala Viktóriinu korešpondenciu, a dokonca riadila úrad kráľovskej pokladnice. Viktória barónku zbožňovala a v jej činnosti nevidela nič zlé, lenže Albert trpel. Veľmi ťažko znášal tretiu osobu, ktorá rozhodovala o mnohých maličkostiach. Spory s barónkou nečakane vyriešili parlamentné voľby v roku 1841. Víťazní konzervatívci si vyhradili právo, aby popredné dvorné dámy nahradili politici. Aj barónka musela opustiť kráľovský dvor. Manželstvo Viktórie a Alberta sa upevnilo a v ďalších rokoch žili v pokoji a v zhode.

V tomto období nastal politický obrat, keď Melbourne musel odstúpiť a ministerským predsedom sa stal stal Robert Peel. Kráľovským manželom sa narodila dcéra Viktória (Viktória Adelaida Mária Lujza Sasko-cobursko-gothajská - * 21. november 1840, Londýn, Spojené kráľovstvo – † 5. august 1901, Kronberg im Taunus, Nemecko - bola nemecká cisárovná a pruská kráľovná ako manželka Fridricha III.) a Albert-Eduard (Eduard VII., plným menom Albert Edward Wettin - * 9. november 1841 Londýn – † 6. máj 1910 Londýn - bol kráľ Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a severného Írska a cisár Indie od 22. januára 1901 až do svojej smrti). Po odchode Melbourna sa Viktória veľmi naviazala na svojho manžela Alberta v ktorom našla aj dobrého radcu. Keď sa v roku 1850 zabil pri páde z koňa najpopulárnejší liberál Palmerston, princ manžel sa veľmi zmenil. Stal sa z neho muž politickej prezieravosti a bol odteraz od rána do večera zamestnaný.
Bol dobrým otcom. Po princeznej Viktórií a Albertovi-Eduardovi, prišli na svet Alica, za rok Alfréd (Alfred Ernest Albert; 6 august 1844 – 30 júl 1900), potom Helena a za dva roky Luisa. Kráľovská rodina si vtedy kúpila panstvo Osborne na ostrove Wight, kde rodina trávila čas, keď nemusela byť v Londýne. V rokoch 1840 – 1857 porodila Viktória štyroch synov a päť dcér a dostala prezývku stará mama Európy. Roku 1857 prepuklo v Indií povstanie domorodého vojska za vedenia kniežaťa Nana Sáhiba, došlo k hroznému krviprelievaniu a k zabíjaniu anglických dôstojníkov a ich rodín. Anglicko zakročilo energicky a povstanie bolo zdolané. India bola priamo podrobená anglickej korune. Viktória bola prehlásená za Indickú kráľovnú.

V roku 1860 vypukla vojna s Čínou, Angličania s Francúzmi obsadili Peking. Boli to úspechy, ktoré Viktória nemohla nevidieť a ktoré ju úplne zmierili s jej prvým ministrom.
Na Alberta začala postupne dopadať prepracovanosť a vyčerpanosť. Jeho zdravotný stav nebol dobrý. V roku 1861 zomrela Viktóriina matka.
V roku 1861 postihlo Viktóriu nešťastie. Pred Vianocami zomrel na brušný týfus manžel Albert. Tri roky po Albertovej smrti žila v izolácii, stránila sa spoločnosti, a keď zrazu vplyvná tlač začala hovoriť o abdikácii, odhodlala sa rozhodne vystúpiť v dolnej snemovni. Pred poslancami energicky zdôraznila povinnosti kráľovnej a svoj úmysel vládnuť čestne v prospech národa.
Keď v roku 1864 vypukla vojna o Šlesvik a Holštýn, Viktória začala zasahovať do hlavných otázok.

Smútok sa skončil, potom nasledovali šťastné roky. Viktória podporovala nevídaný hospodársky rozvoj a spoločenské reformy, ktoré vytvorili z Anglicka modernú priemyselnú spoločnosť. Viktoriánska epocha zrodila nový smer v umení, literatúre i architektúre.
Po smrti Roberta Peela roku 1852 sa stal Disareli predsedom dolnej snemovne. Kráľovná o ňom spočiatku nemala dobrú mienku. Viktória netušila akú úlohu tento muž v jej živote zohrá. Disareli silnel a silnel aj jeho sok Gladstone.
Roku 1867 zvíťazili v parlamente konzervatívci a Disareli sa stal ministerským predsedom. S Viktóriou sa čoskoro spriatelil. Disareliho vláda však trvala iba 9 mesiacov. Potom ho vystriedal Gladstone. Roku 1874 však nastala zmena. Vlády sa opäť ujala konzervatívna strana na čele s Disarelim. Ten bol už teraz plne oddaný kráľovnej. Kráľovná Viktória bola medzi verejnosťou obľúbená. Vždy dokázala vystupovať ako vážená a uznávaná kráľovská autorita. Najväčšie ovácie zažila v roku 1897 pri oslavách šesťdesiatročného panovníckeho jubilea.


Diamantové jubileum, vrchol - rovná sa začiatok konca

Keď usadla na trón, Británia bola prevažne poľnohospodárskou krajinou. Na sklonku jej panovania žilo osemdesiat percent obyvateľstva v mestách, ktoré ovládla priemyselná výroba ako Londýn, Manchester, Birmingham. To bola obrovská zmena. Ľudia pracujúci vo veľkých továrňach žili jednotvárnym životom. Bolo potrebné obnoviť tradíciu slávnostných prehliadok. Kráľovná Viktória aj napriek pokročilému veku túto tradíciu zosobnila. Túto možnosť poskytlo zázračné uzdravenie sa kráľovninho syna a následníka trónu Bertieho z týfusového ochorenia v roku 1872. V katedrále svätého Pavla sa slúžilo slávnostné vďakyvzdanie. Toto bola jedna z prvých verejných osláv.
Kráľovná Viktória mala image múdrej, spravodlivej a milosrdnej panovníčky. To chceli politický predstavitelia zúročiť. Jedinečnou príležitosťou bolo diamantové jubileum v roku 1897. Nebolo to len oslavou veľkoleposti kráľovninho šesťdesiatročného panovania, ale i toho, čo bolo považované za veľkoleposť Britského impéria. Jubileum predstavilo celú ríšu britskému ľudu na domácej pôde v Londýne, a to spôsobom, ktorý ani predtým ani potom nemal obdoby. Oslavy zaujali celý národ. Prebiehali za krásneho počasia. V Londýne sa zhromaždili ľudia všetkých možných rás, jazykov a náboženstiev a všetci boli vazalmi kráľovnej Viktórie. Hovorí sa, že aj dnes by to bolo celkom zrušujúca podívaná. Hovorí sa, že kráľovná nebola spokojná zo stavom kráľovstva. Ona chcela monarchiu v ktorej by mala silnú vládnucu pozíciu. Tú však v roku 1897 nemala. Na jubileum sa nijak zvlášť neobliekla, preto je možné ,že jej toto celé „mechechce“ ohľadom diamantového jubilea bolo na obtiaž. Znalci dnes pozerajú na diamantové jubileum úplne ináč než vtedajšia spoločnosť, ktorá tvorila pouličné davy. Oni totiž nepoznali budúcnosť. Takmer vzápätí sa všetko začalo rozpadať. Všetky tie vznešené predstavy sa nakoniec ukázali byť obyčajnými ilúziami. Začala Búrska vojna, ktorá znamenala porážku, z ktoré sa Anglicko nikdy nespamätalo. A nasledovali ďalšie veľké tragédie. Prvá svetová vojna, behom ktorej si Briti uvedomili, že asi nie sú vládcami svojho osudu (sveta), za ktorých sa do tej doby považovali. Nič už potom nebolo tak jednoznačné a priamočiare než bolo pred diamantovým jubileom. Celý národ bol vtedy hrdý na svoju kráľovnú, na jej majetky a hrdý na Britskú ríšu. Britské impérium vtedy vládlo svetu. Ich železnice pretínali všetky kontinenty, ovládali 80 percent lodného priemyslu a dopravy.
Skutočnosť, že všetko čo nasledovalo potom bol vlastne úpadok, len posilňuje pocit, že práve toto bol okamžik vrcholnej slávy .
Fakt: Panovník už nehrá takú podstatnú rolu v politickom vývoji ako kedysi. Väčšina zmien, ktoré sa vo viktoriánskom období stali, má na svedomí čas. Zmeny či už politické, spoločenské alebo vedecké (priemyselná revolúcia) museli každopádne prísť a ich príchod bol nutný pre ďalší civilizačný vývoj. Viktoriánske obdobie bolo obdobím pokrokovým a prišlo s novými reformami, ktoré zmenili svet a to je fakt.

Ministri v rôznych vládach Veľkej Británie

V 18. storočí je často nejasné, koho treba považovať za „prvého ministra“, či Prvého pána/lorda pokladnice ( „First Lord of the Treasury“), či Pána/lorda strážcu tajnej pečate („Lord Privy Seal“), či jedného zo Štátnych tajomníkov („Secretary of State“), pretože všetci naraz alebo aj iná funkcia fungovali ako „prví“ ministri v rôznych vládach.

Prvý minister Nástup do úradu Demisia Strana

Sir Robert Walpole 4. apríl 1721 (15. máj 1730) 11. február 1742 Whigovia
Spencer Compton, 1. gróf z Wilmington 16. február 1742 2. júl 1743 Whigovia
Henry Pelham 27. august 1743 7. marec 1754 Whigovia
Thomas Pelham-Holles, 1. vojvoda z Newcastle 16. marec 1754 16. november 1756 Whigovia
William Cavendish, 4. vojvoda z Devonshire 16. november 1756 25. jún 1757 Whigovia
Thomas Pelham-Holles, 1. vojvoda z Newcastle 2. júl 1757 26. máj 1762 Whigovia
John Stuart, 3. gróf z Bute 26. máj 1762 16. apríl 1763 Toryovia
George Grenville 16. apríl 1763 13. júl 1765 Whigovia
Charles Watson-Wentworth, 2. markíz z Rockinghamu 13. júl 1765 30. júl 1766 Whigovia
William Pitt, 1. gróf z Chathamu 30. júl 1766 14. október 1768 Whigovia
Augustus Henry Fitzroy, 3. vojvoda z Graftonu 14. október 1768 28. január 1770 Whigovia
Frederick North, Lord North 28. január 1770 22. marec 1782 Toryovia
Charles Watson-Wentworth, 2. markíz z Rockinghamu 27. marec 1782 1. júl 1782 Whigovia
William Petty, 2. gróf zo Shelburne 4. júl 1782 2. apríl 1783 Whigovia
William Henry Cavendish-Bentinck, 3. vojvoda z Portlandu 2. apríl 1783 19. december 1783 koalícia
William Pitt, mladší 19. december 1783 14. marec 1801 Toryovia
Henry Addington 17. marec 1801 10. máj 1804 Toryovia
William Pitt, mladší 10. máj 1804 23. január 1806 Toryovia
William Wyndham Grenville, 1. barón z Grenville 11. február 1806 31. marec 1807 Whigovia
William Henry Cavendish-Bentinck, 3. vojvoda z Portlandu 31. marec 1807 4. október 1809 Toryovia
Spencer Perceval 4. október 1809 11. máj 1812 Toryovia
Robert Banks Jenkinson, 2. gróf z Liverpoolu 9. jún 1812 10. apríl 1827 Toryovia
George Canning 10. apríl 1827 8. august 1827 Toryovia
Frederick John Robinson, 1. vikomt Goderich 31. august 1827 22. január 1828 Toryovia
Arthur Wellesley, 1. vojvoda z Wellingtonu 22. január 1828 22. november 1830 Toryovia
Charles Grey, 2. gróf Grey 22. november 1830 16. júl 1834 Whigovia
William Lamb, 2. vikomt Melbourne 16. júl 1834 17. november 1834 Whigovia
Arthur Wellesley, 1. vojvoda z Wellingtonu 17. november 1834 9. december 1834 Toryovia (Dočasná vláda)
Sir Robert Peel 10. december 1834 18. apríl 1835 Toryovia
William Lamb, 2. vikomt Melbourne 18. apríl 1835 30. august 1841 Whigovia
Sir Robert Peel 30. august 1841 30. jún 1846 Toryovia
Lord John Russell, neskôr 1. gróf Russell 30. jún 1846 23. február 1852 Whigovia
Edward Geoffrey Smith Stanley, 14. gróf z Derby 23. február 1852 19. december 1852 Konzervatívci
George Hamilton Gordon, 4. gróf z Aberdeenu 19. december 1852 6. február 1855 Peelite/koalícia
Henry John Temple, 3. vikomt Palmerston 6. február 1855 20. február 1858 Whigovia
Edward Geoffrey Smith Stanley, 14. gróf z Derby 20. február 1858 12. jún 1859 Konzervatívci
Henry John Temple, 3. vikomt Palmerston 12. jún 1859 18. október 1865 Liberáli
John Russell, 1. Earl Russell 29. október 1865 28. jún 1866 Liberáli
Edward Geoffrey Smith Stanley, 14. gróf z Derby 28. jún 1866 27. február 1868 Konzervatívci
Benjamin Disraeli 27. február 1868 3. december 1868 Konzervatívci
William Ewart Gladstone 3. december 1868 20. február 1874 Liberáli
Benjamin Disraeli (seit 1876, 1. gróf z Beaconsfieldu) 20. február 1874 23. apríl 1880 Konzervatívci
William Ewart Gladstone 23. apríl 1880 23. jún 1885 Liberáli
Robert Arthur Talbot Gascoyne-Cecil, 3. markíz zo Salisbury 23. jún 1885 1. február 1886 Konzervatívci
William Ewart Gladstone 1. február 1886 25. júl 1886 Liberáli
Robert Arthur Talbot Gascoyne-Cecil, 3. markíz zo Salisbury 3. august 1886 15. august 1892 Konzervatívci
William Ewart Gladstone 15. august 1892 5. marec 1894 Liberáli
Archibald Philip Primrose, 5. gróf z Rosebery 5. marec 1894 25. jún 1895 Liberáli
Robert Arthur Talbot Gascoyne-Cecil, 3. markíz zo Salisbury 25. jún 1895 12. júl 1902 Konzervatívci/Unionisti
Arthur Balfour 12. júl 1902 5. december 1905 Konzervatívci/Unionisti
Sir Henry Campbell-Bannerman 5. december 1905 7. apríl 1908 Liberáli
Herbert Henry Asquith 7. apríl 1908 27. máj 1915 Liberáli
Herbert Henry Asquith 27. máj 1915 7. december 1916 Liberáli/koaličná vláda
David Lloyd George 7. december 1916 23. október 1922 Národný Liberáli/koaličná vláda
Andrew Bonar Law 23. október 1922 22. máj 1923 Konzervatívci
Stanley Baldwin 22. máj 1923 22. január 1924 Konzervatívci
Ramsay MacDonald 22. január 1924 4. november 1924 Labouristi
Stanley Baldwin 4. november 1924 5. jún 1929 Konzervatívci
Ramsay MacDonald 5. jún 1929 24. august 1931 Labouristi
Ramsay MacDonald 24. august 1931 7. jún 1935 National Labour/Národná vláda
Stanley Baldwin 7. jún 1935 28. máj 1937 Konzervatívci/Národná vláda
Neville Chamberlain 28. máj 1937 10. máj 1940 Konzervatívci/Národná vláda
Winston Churchill 10. máj 1940 23. máj 1945 Konzervatívci/Koaličná vláda
Winston Churchill 23. máj 1945 26. júl 1945 Konzervatívci/Dočasná vláda
Clement Attlee 26. júl 1945 26. október 1951 Labouristi
Sir Winston Churchill 26. október 1951 6. apríl 1955 Konzervatívci
Sir Anthony Eden 6. apríl 1955 10. január 1957 Konzervatívci
Harold Macmillan 10. január 1957 19. október 1963 Konzervatívci
Sir Alec Douglas-Home, do roku 1963: 14. gróf z Home 19. október 1963 16. október 1964 Konzervatívci
Harold Wilson 16. október 1964 19. jún 1970 Labouristi
Edward Heath 19. jún 1970 4. marec 1974 Konzervatívci
Harold Wilson 4. marec 1974 5. apríl 1976 Labouristi
James Callaghan 5. apríl 1976 4. máj 1979 Labouristi
Margaret Thatcher 4. máj 1979 28. november 1990 Konzervatívci
John Major 28. november 1990 2. máj 1997 Konzervatívci
Tony Blair 2. máj 1997 27. jún 2007 Labouristi
Gordon Brown 27. jún 2007 11. máj 2010 Labouristi
David Cameron 11. máj 2010 Konzervatívci/Koaličná vláda


Odkazy a zdroje
http://thethingsthatcatchmyeye.wordpress.com/2012/11/07/a-regency-era-personality-lady-caroline-lamb
http://sk.wikipedia.org/wiki/Zoznam_predsedov_vlády_Veľkej_Británie_a_Spojeného_kráľovstva

http://melbourneblogger.blogspot.sk/2010/06/edzell-mansion-incomparable-dame-nellie.html
http://ellenandjim.wordpress.com/2010/08/15/gillian-gills-we-too-albert-and-victoria-coburg
http://carolinewilsonwrites.blogspot.sk/2012/10/historical-hotties-4-unfortunate-prime.html

http://www.cornellcollege.edu/classical_studies/cla216-2-a/prometheus/lordbyron.htm
http://christinacroft.blogspot.sk/2012/10/king-leopold-writes-to-queen-victoria.html

http://www.amazon.co.uk/Music-Albert-Prince-Coburg-Gotha/dp/B004OYCUZG
http://en.wikipedia.org/wiki/Charlotte_Percy,_Duchess_of_Northumberland
http://www.hertsmemories.org.uk/page_id__5868_path__0p4p389p.aspx
http://erhj.blogspot.sk/2012/02/memorable-royal-weddingin-1828.html

http://en.wikipedia.org/wiki/Frederick_Lamb,_3rd_Viscount_Melbourne
http://en.wikipedia.org/wiki/Elizabeth_Lamb,_Viscountess_Melbourne
http://en.wikipedia.org/wiki/William_Lamb,_2nd_Viscount_Melbourne
http://en.wikipedia.org/wiki/Anne_Isabella_Byron,_Baroness_Byron

http://en.wikipedia.org/wiki/George_Lamb_(politician_and_writer)
http://www.cervenaknihovna.com/242/vikomt-ktery-me-miloval

http://andromeda.rutgers.edu/~jlynch/Texts/prometheus.html
http://en.wikipedia.org/wiki/Sir_Matthew_Lamb,_1st_Baronet
http://en.wikipedia.org/wiki/Peniston_Lamb_(1770–1805)
http://vegvisir.deviantart.com/art/ranger-set1-122408174
http://www.avictorian.com/childhood_Queen_Victoria.html
Životopis lorda http://cs.wikipedia.org/wiki/William_Lamb

http://www.victorianweb.org/previctorian/shelley/bio.html
http://www.biografiasyvidas.com/biografia/b/byron.htm

http://englishhistory.net/byron/poems/prometheus.html
http://en.wikipedia.org/wiki/Emily_Lamb,_Lady_Cowper
http://www.sjsu.edu/faculty/douglass/caro/index.html
http://en.wikipedia.org/wiki/Member_of_Parliament

História Anglicka http://archive.is/englishhistory.net
http://hu.wikipedia.org/wiki/Viktória_brit_királynő
http://www.historyhome.co.uk/people/lehzen.htm

http://www.csun.edu/~pjs44945/romanticera.pdf
http://jardainfos.webzdarma.cz/historicke1.htm
http://cs.wikipedia.org/wiki/Victoria_(Austrálie)

http://mural.uv.es/mamagui/prometheus.html
http://mural.uv.es/visacris/prometheus.htm
http://en.wikipedia.org/wiki/Louise_Lehzen

http://englishhistory.net/byron/lclamb.html
http://englishhistory.net/byron/lclamb.html 
http://en.wikipedia.org/wiki/Frankenstein

http://cs.fit.edu/~ryan/ada/lovelace.html
http://englishhistory.net/byron/life.html
http://cs.wikipedia.org/wiki/Melbourne
http://melbourneourhome.blogspot.sk
http://cs.wikipedia.org/wiki/Victoria
http://cs.wikipedia.org/wiki/Viktorie
http://archive.is/H523
http://archive.is/PW6m
Panstva obvody Anglia http://en.wikipedia.org/wiki/Ceremonial_counties_of_England

http://historyandotherthoughts.blogspot.sk/2013/05/elizabeth-lamb-viscountess-melbourne.html#.UbWqhezbg-c

 

  Umelci v čase biedermayerovského štýlu
Biedermayer - umenie
Johann Strauss mladší Kráľ valčíkov
Rettigová Magdaléna Dobromila
Annette von Droste-Hülshoff
Joseph Victor von Scheffel
 Biedermayer u mňa doma
Johann Nepomuk Nestroy
Eduard Friedrich Mörike
Johann Strauss starší
Friegende Blatter
Franz Grillparzer
Antonín Machek
Antonín Dvořák

Franz Schubert
Eduard Gurk
Josef Lanner
Spitzweg Carl

Johann Nepomuk Antonius von Padua Hummel


Moje
webové stránky 
 Cezmín: http://cezmin.wz.cz
Cezmín : http://cezmin.wz.sk
 Vianoce: http://vianocesk.ic.cz
Veľká noc: http://velkanoc.ic.cz
 Svadba: http://svadbask.unas.cz
 Bylinky: http://bylinky.czweb.org
Čas Vianoc:
http://vianocesk.wz.cz
 Seniorka:
http://seniorka.szm.com
 Cintorín:
http://cemetery.zaridi.to
 Bábiky:
http://svetbabik.czweb.org
 
 Slovania: http://slovania.czweb.org
Jánska noc: http://cbjanskanoc.ic.cz
 Pani Príroda: http://eufrosyne.wz.cz
 Veľká noc:
http://velkanoc.czweb.org
 Gloria Polo:
http://gloriapolo.czweb.org
 Moji psíovia:
http://mikinka.czweb.org

  Milujem pani P... : http://eufrosyne.wz.cz
 
Cezmín ker  a alias:
http://cezmin.czweb.org
 Michal Krpelan:
http://michalkrpelan.wz.cz
 Aishwarya Ray z Indie: http://aishwarya.wz.cz
 Horné Chlebany :
http://hornechlebany.unas.cz
 Rádioamatérstvo  : http://cbrsk-chlebany.euweb.cz
 Múdra ako rádio:
http://www.mudraakoradio.euweb.cz
 CB Fan rádioklub Slovakia-CBRSK Chlebany:
http://cbrsk.euweb.cz
Blog Jánska noc a iné
http://www.cbjanskanoc.webovastranka.sk
Webové stráky, ktoré som urobila iným zdarma
Pes Buldog english:
http://ruda-etuda.czweb.org
 Seniorka a deti:
http://babka-radi.euweb.cz
 Olympionik:
http://olympionikholub.ic.cz
 Sedmičkári
http://rannisedmicka.ic.cz
 Práva dieťaťa:
http://dieta.czweb.org
  
Späť| Obnoviť | Dopredu

Počítadlo pre Vaše stránky

by Cezmín Slovakia 1.6.2013 http://seniorka.szm.com ; http://cezmin.wz.cz