Táto stránka sa správne zobrazuje kódovaním Windows 1250. Stránky sú optimalizované pre Microsoft Internet Explorer 4.0 a viac pri rozlíšení 1280x1024 pixelov.
  Späť| Obnoviť | Dopredu

Pohreb

Viktoriánske obdobie od 1837-1901 bol vek, kedy colné a iné postupy týkajúce sa smrti sú nesmierne dôležité. Viktoriánsky opis smrti a umierania bol dokonca nazvaný kultom smrti, dokladá hojnosť ikon a rituálov, ktoré dokázali vyjadriť smútok na počesť nedávno odídeného zo sveta živých.
Smrť bola samozrejmosťou aj vo viktoriánskej dobe. Tri z každých desať detí zomrelo pred ich prvými narodeninami, a tí, ktorí prežili detstvo, mali životnosť len približne štyridsaťdva rokov. Smrť nastala najčastejšie v domácnosti. Pokiaľ dôjde k úmrtiu, obyvatelia domu sa zastavili a prešli do hlbokého smútku. Okná boli zatvorené. Hodiny boli zastavené. Zrkadlá boli zakryté čiernym plátnom. Telo zomrelého bolo uložené v dome, kým bolo pochované.

Pravidlá a predpisy o tom, čo bolo správne, boli rozhodnuté v každom aspekte života, vrátane vhodných postupov pri smrti a pohrebných rituáloch. To bolo považované za absolútne škandalózne, ak niektorý z rituálov bol porušený. Sprievod idúci na pohrebisko, tak to bola ozajstná dobová "podívaná".
Do roku 1870 pohreby a ich sprievody boli komplikované a drahé. Viktoriáni majú zabezpečiť dôstojný pohreb pre rodinných príslušníkov, čo bolo charakteristické pre všetky triedy vo viktoriánskej spoločnosti, aj keby to znamenalo ťažkosti prežívajúcich členov rodiny. V konečnom dôsledku, hanba bola prisúdená chudákovi nebohému, hlavne jeho chudobnému hrobu zato, že pohreb nebol honosný a taký, ako mal byť, podľa vtedajších predpisov spoločnosti. Niektorí si dokonca najímali smútiacich, tzv. "plačky", len aby boli dodržané procesné úkony, kde musel byť aj plač.

Smútočné oblečenie bol ďalší zreteľný spôsob, ako ukázať svoje bohatstvo a postavenie. V celej domácnosti zosnulého musel byť každý oblečený v čiernej farbe. Stredná a nižšia trieda žien zachádzala až do krajnosti, aby boli módne oblečené v čase smútku. Oblečenie nebohého bolo čierno biele, čo bolo celkom bežné. Smútočné oblečenie pozostalých bolo v podstate sústredené na vdovu. Jej cieľom bolo neutralizovať všetky interakcie o vdove v spoločnosti, rovnako ako urobila kráľovná Viktória. Očakávalo sa, že vdova nikdy neopustí domov bez čierneho oblečenia a smútočného závoja za celý rok po smrti manžela. Jej sociálny program sa vzťahoval iba na návštevy kostola.

Kráľovná Viktória s jej kráľovstvom je dnes pre vyznávačov gotikov ako matka gothic...

Fotografie duchovného sveta

Foto: Starší pár s duchom mladej dievčiny, asi rok 1920.

William Hope bol priekopníkom takzvanej „fotografie duchovného sveta“ a členom známej spiritualistickej skupiny Crewe Circle a svoju prvú spirituálnu snímku urobil v roku 1905. Vyšetrovateľ paranormálnych javov Harry Price sa pokúsil na britskej vysokej škole British College of Psychic Science dokázať, že Hope podvádza. I cez pozitívne zistenie pána Priceho si Hope ešte dlho udržoval popularitu a náklonnosť mnohých ľudí, vrátane autora a spiritualistu Sira Arthura Conana Doyla, ktorý odmietal prijať akékoľvek dôkazy, že je Hope podvodník a šiel tak ďaleko, že chcel očistiť jeho meno a napísal knihu podporujúcu fotografovanie duchovných javov s názvom The Case for Spirit Photography.

Duch viktoriánskej ženy v dnešnej dobe

Vo viktoriánskom penzióne straší duch mŕtvej ženy!
Syn ženy tvrdí, že v okne je naozaj jej duch

Keď demolačný tím začal rúcať opustený viktoriánsky penzión v britskom Kendale, všetci pracovníci cítili, že niečo nie je v poriadku. Pri prechádzaní izbami mali pocit nepokoja a dokonca videli, ako sa bez akejkoľvek príčiny rozhojdal luster. Vrcholom bolo, keď jeden robotník odfotil "ducha", ako sa pozerá z okna.
Strašidelný obrázok sa desivo podobá na Frances Grimshawovú, ktorá kedysi v penzióne pracovala a zomrela takmer pred rokom. Na tom istom mieste stávala dlhé hodiny, kým vybavovala rezervácie.
Jej syn David (59) nemá žiadne pochybnosti o tom, že podivnou ženou za oknom je jeho zosnulá matka. Podľa neho sa objavila na protest proti demolácii budovy, ktorú mala veľmi rada. "Je to moja matka. Som o tom absolútne presvedčený. Nepodobá sa na nikoho iného," uviedol David.
"Na tom mieste stávala hodiny pri telefóne. Nachádzala sa tam recepcia. Bola by zdesená, keby vedela, že dom zbúrali, pretože bol nádherný, takže to by mohol byť dôvod jej zjavenia," dodal.
Vedúci demolačnej čaty uviedol, že na obrázku vidno dokonca aj šperky, ktoré žena nosila. "Vždy som bol skeptik, ale odteraz budem veriť na duchov," nechal sa počuť.

Viktoriánsky penzión kedysi

Pamätaj na smrť

Fotografie zosnulých pôsobia na dnešného človeka priam odpudzujúco a morbídne. No po vynáleze finančne menej náročných techník fotografie v 50. rokoch 19. stor. sa takéto posmrtné fotografie začali produkovať takmer masovo. Je nutné uvedomiť si fakt, že takáto fotografia často bola jedinou spomienkou na telesnú existenciu rodinného príslušníka, ktorú mali pozostalí možnosť vlastniť.

Portrétna fotografia začala byť už od svojich počiatkov znakom identity a jej hodnoty, dôkazom bytia, hoci aj "ex post." Nahliadanie na smrť bolo navyše v období 19. storočia celkom odlišné ako je dnes. V ére viktoriánskeho romantizmu sa ľudia so smrťou stretávali takmer denne. Detská úmrtnosť si do roku 1885 v priebehu prvého roka vyžiadala život jedného dieťaťa z piatich a dva životy z piatich počas ďalších štyroch rokov. Strach zo zosnulých a samotnej smrti nemal takú výraznú podobu ako má dnes. Umieralo sa doma v prítomnosti príbuzných, pre materiálny nedostatok neraz v jednej posteli aj so zdravým členom rodiny. Po skonaní zostávalo telo nebohého až do pochovania doma. Fyzický a vizuálny kontakt s mŕtvym bol teda pre pozostalých samozrejmou a kvôli vysokej úmrtnosti aj bežnou súčasťou života. (Dnes dajú človeka do nemocnice a väčšinou zomiera tam bez prítomnosti príbuzných, ktorí sú od zomierajúceho oddelení a smrť sa v komunikácii ľudí všeobecne akosi opomína až tabuizuje. A pritom je stále súčasťou života už v počiatočnej jednoduchej filozofii; všetko živé čo sa narodí, zákonite musí raz aj zomrieť.)

Smrť prirodzene zasahovala aj do spoločenského života. Pre všetky sociálne triedy druhej polovice 19. storočia bol pohreb jednou z najvýznamnejších udalostí. Nosenie smútku sa stalo súčasťou verejného života dospelých, vdovstvo pre mnoho žien doživotná rola zahŕňajúca etiketu ako aj predpísaný odev s doplnkami, ako som už uviedla v textoch v úvode. Neradno zabúdať aj na fakt, že voľakedy cintorín slúžil aj živým, pretože bol centrom každej tradičnej obce určeným na prechádzky a rozjímanie o smrti a nad smrťou. Smrť bola jednou z primárnych diskusných tém, najmä o vysnívanej, ideálnej smrti sa debatovalo otvorene a uvoľnene na rozdiel od dneška. (Dnes, keď človek nadhodí tému smrti, tak to debatujúci rýchlo odsunú na vedľajšiu koľaj s tým, že žijeme a treba robiť plány do budúcnosti a nie myslieť na smrť a privolávať ju.) Do tohto obrazu doby zapadá aj samotná fotografia zosnulých, patriaca medzi pripomienku smrteľnosti nazývanú inak: "Memento mori" (v preklade to znamená: „Pamätaj na smrť“).

"Zaistite tieň, než sa hmota stratí"

Fotografovanie mŕtvych bolo iba prirodzeným nadviazaním na tradíciu v maľbe mŕtvych, praktizovanú už v 15. storočí. Je rovnako staré ako samotná fotografia, ktorá po vynájdení určitú časť „povinností maľby“ prevzala. Snímky zosnulých sa preto vyskytujú vo všetkých technikách a rôznych formátoch. Takmer každý "dagguerotypista" - profesionálny fotograf v 19. storočí - bol pripravený zhotoviť posmrtné portréty. Túto prácu robili ateliéry pravidelne a brali ju veľmi prirodzene, o čom svedčí aj vymieňanie si rád v odborných časopisoch alebo propagácia v tlači spolu s ostatnými fotografickými službami. Jeden z reklamných sloganov znie: „Secure the Shadow, Ere the Substance Fade“ (Zaistite tieň, než sa hmota stratí). Záujem zo strany zákazníkov naznačuje aj konkurenčný boj. Niektoré z reklám sľubujú, že sa poverený fotograf dostaví k zosnulému už do jedenej hodiny od oznámenia.

Väčšina fotografií v celej histórii „žánru“ sa zameriava na črty zosnulého. Pred rokom 1880 sú nebohí zachytení ako živí s otvorenými príp. doretušovanými očami, „odpočívajúc“ na domácom, drapériou zakrytom nábytku. Fotografi sa pokúšajú o ilúziu spánku v súlade so zjemňujúcim videním sveta konca 19. storočia, podľa ktorého ľudia neumierajú, „len odpočívajú od svojej práce“. Doba teda romantizuje to, čomu sa nemôže vyhnúť a smrť nazýva aj „posledným spánkom“. Ak je na snímke vidno okolie, ide väčšinou o obývačku alebo domáci salónik. Fotograf si pomáha zakomponovaním knihy, kvetov, kríža alebo iných náboženských predmetov do rúk alebo na hruď nebohého. Pri detskej snímke sú často súčasťou portrétu živí rodičia, ktorí dieťa držia na rukách alebo v lone. Fotografia je len veľmi zriedka „personalizovaná“, nehovorí nič o mŕtvom ako individualite.

Niektoré z rád fotografov tých čias

„Položte ich tak, aby vyzerali, že spia. Kým sú kĺby pružné, môžete ich ohýbať a zaistiť prirodzenú a uvoľnenú pozíciu. Ak človek umrel a priatelia sa obávajú, že mu z úst vystrekne tekutina, opatrne ho pretočte. Môžete utrieť ústa a umyť tvár presne tak, ako keby išlo o zdravého človeka. Naaranžujte alebo ohnite ho do tejto pozície. Potom umiestnite fotoaparát a foťte rovnako ako keby bol živý, akoby stál pred vami.“ (Josiah Southworth z Southworth and Hawes, 1873.)
„Umiestnite fotoaparát pred telo, k nohám pohovky, pripravte si platňu a potom prichádza najdôležitejšia časť operácie (otvorenie očí), to môžete ovplyvniť ručne použitím rúčky lyžice; zosuňte dolné viečka, zostanú tam; otočte očnú guľu na svoje miesto a máte tvár takmer takú prirodzenú ako za živa. Správna retuš odstráni prázdny výraz a pohľad. Ak sa vám pozadie nepáči, uchýľte sa k Bendannovmu štýlu tlače a spravte si také, aké sa vám bude páčiť.“ (Charlie E. Orr, Philadelphia Photographer, 1877.)

Väčšina fotografií z rokov 1880–1910 zachytáva telo ako celok, obyčajne v rakve umiestnenej doma alebo už v pohrebnom salóne. Začiatkom 20. storočia sú teda staršie praktiky vytlačené pozmenenými pripomienkami smrti. Pozornosť sa presúva zo zachytenia samotného zosnulého na akt pohrebu. Fotografie môžu zobrazovať členov rodiny, pričom je dôraz kladený skôr na pozostalých a ich žiaľ alebo pohreb ako spoločenské stretnutie. Telo zosnulého je spodobené v rakve, obklopené pohrebnými symbolmi, detail sa využíva oveľa menej.

V 1890-tych rokoch, po rozšírení prvých skrinkových aparátov sa tento druh fotografie postupne stal menej viditeľný. Rola profesionálneho fotografa sa minimalizovala a ľudia mohli fotografie zhotovovať bez toho, aby museli do veci zainteresovať cudzieho človeka. Prax sa stala privátnou záležitosťou, čo sa v priebehu dvadsiateho storočia ešte zvýraznilo. Potenciálni zhotovovatelia museli navyše začať riešiť dilemu, či zachytiť dôležité životné udalosti alebo podľahnúť mienke spoločnosti, ktorá by ich mohla považovať za morbídne.

Smrť, očakávaná až vo vysokom veku, sa zrazu stala tabuizovanou témou a fotografie tajnosťou. Z týchto dôvodov bolo zničených mnoho už existujúcich historických fotografií, ktoré kedysi neboli ničím výnimočným. Vo forme pohľadnice ich mohol vidieť hocikto. Takáto zásielka nahradila zážitok z pohrebu, na ktorom sa známi alebo rodina pre vzdialenosť nemohli zúčastniť. So spoločenskými zmenami teda končí aj oficiálny vývoj fenoménu posmrtného portrétu medzi najširšími vrstvami society. (Čo je škoda a stálo by zato, aby aj posmrtné fotografie mali svoje miesto v albumoch rodín, ktoré stratili svojich srdcu najmilších. Dokumenty života a smrti členov rodín by tak boli úplné.)

Memento mori - Spomeňte si na smrť

Druhá polovica 19. storočia, Veľká Británia. Matka všetkých gotičiek, kráľovná Viktória, smúti za milovaným manželom Albertom a celá Británia sa s ňou niekoľko desaťročí empaticky utápa v ponurej a temnej atmosfére. Londýn trápia jedovaté hmly – kombinácia uhoľných sadzí z komínov a vodnej pary stúpajúcej od Temže. Nešťastné yorkshirské sírnaté uhlie má na svedomí stovky ľudských životov. Okrem smogu v tomto období terorizuje Londýn aj Jack Rozparovač. Chudoba je vnímaná ako trest za nedostatok cnosti, ľudia žijúci v príšerných podmienkach v chudobincoch sú pokladaní za spodinu a nemajú v živote žiadne vyhliadky. Nepríjemné počasie, choroby a neustála prítomnosť smrti vedú Britov v ťaživej nálade k vytvoreniu čudesných a strašidelných kratochvíľ a foriem umenia. Ťažko povedať, do ktorej z týchto dvoch skupín patrí chirurgia, každopádne však počas viktoriánskej éry zažívala rozkvet. Neexistovala anestézia a predstavy viktoriánskych lekárov o hygiene boli ešte značne vzdialené poznatkom 20. storočia. Medzi populárne zákroky patrili napríklad kastrácia a lobotómia.


Viktoriánska operačná sála

Lobotómia sa začala vykonávať už v 90. rokoch 19. storočia. Pochopiteľne, pacientom zozačiatku bohvieako nepomáhala. Modernú formu tohto zákroku vyvinul až portugalský lekár António Egas Moniz, ktorý za ňu dostal v roku 1949 Nobelovu cenu. Lobotómia vraj pomáhala pri afektívnych, obsesívno-kompulzívnych poruchách, schizofrénii, úzkosti a vôbec – keď pacientovi odoperujete kus mozgu, prestane sa sťažovať, nech ho už trápilo čokoľvek. Akurát kritici lobotómie tvrdili, že nie je celkom humánne urobiť z obyčajného šialenca nevládneho idiota, len preto, že je potom ľahšie zvládnuteľný v ústavnej starostlivosti. O tejto téme (okrem iného) pojednáva napríklad aj kniha Kena Keseyho Prelet nad kukučím hniezdom (One Flew Over The Cuckoo's Nest) alebo pre nečitateľov, rovnomenný film s Jackom Nicholsonom v hlavnej úlohe z roku 1975. V 50-tych rokoch sa našťastie objavili antipsychotiká a lobotómia ako terapeutická metóda trochu ustúpila do úzadia.

Vynález dagerotypie, čiže vlastne fotografovania, v hororovom kontexte viktoriánskej zdravotnej starostlivosti celkom prirodzene dospel k posmrtným fotografiám. Pochopiteľne, fotili sa iba čerstvo zosnulí. Posmrtné fotky, spôsob ako zvečniť svojich najbližších, sa stali vyhľadávaným suvenírom. Detská
úmrtnosť počas viktoriánskej éry bola extrémne vysoká a fotky mŕtvych detí sa často stávali jedinou pamiatkou, ktorú na svojich potomkov rodiny mali. Neskorší vynález fotografických vizitiek umožnil rozposlať takýto obrázok aj ostatným rodinným príslušníkom. Zo začiatku zosnulých fotili tak, aby vyzerali v rámci možnosti živo. Napríklad ich uložili, ako keby spali. Deti zobrazovali s hračkami, v postieľkach, či pri matke, zatiaľ čo dospelých fotili na stoličkách. Neodmysliteľnou súčasťou takýchto fotiek boli kvety. Bežnou praxou bolo maľovanie zreničiek na fotografické plátno, či prifarbovanie líc naružovo kvôli zdaniu živosti. Neskôr sa od takéhoto aranžmá upustilo a mŕtvoly sa začali fotiť v truhle.
Ak sa chcete nechať inšpirovať, skúste to napríklad TU. http://www.dailymale.sk

Foto internet



Odkazy a zdroje
http://seniorka.szm.com/Smrt.htm
http://seniorka.szm.com/Nocmasvojumoc.htm
http://cemetery.zaridi.to/mennyzoznamhrobov.htm
http://www.pbase.com/gregorysullivan/post_mortem_photography
Revolučnejší ako internet http://www.inaque.sk/clanky/seriousness/media/revolucnejsi_ako_internet
http://www.topky.sk/cl/100278/1297346/Vo-viktorianskom-penzione-strasi-duch-mrtvej-zeny-
http://fantomatik75.blogspot.com/2009/10/mystery-twins.html?zx=66c8fe271a963d8a
http://magazin.atlas.sk/styl/foto-francuzske-babiky-nic-pre-slabe-povahy/811077.html

http://www.americansuburbx.com/2009/10/interview-mary-ellen-mark-with.html
http://www.photorevue.com/phprs/view.php?cisloclanku=2008060003
http://mapa.zoznam.sk/?z=7&p[0]=54.328006,-2.74629000000004
http://en.wikipedia.org/wiki/William_Hope_(paranormal_investigator)

http://aktualne.centrum.cz/kultura/umeni/clanek.phtml?id=616744
http://www.taniassecret.cz/prave-perly/perly-v-umeni/carevna-alexandra
http://www.pbase.com/gregorysullivan/post_mortem_photography
Memento mori http://www.dailymale.sk/know-how/Memento-mori
http://ikranm.blogspot.sk/2011/02/when-picture-says-it-all.html
http://cs.wikipedia.org/wiki/Portál:Fotografie/Zajímavost/Archiv
http://www.torchgallery.com/loretta-lux/sasha-and-ruby-1.html
http://www.womeninthebible.net/2.3.Martha_and_Mary.htm
http://www.slovakphotography.com/sk/port/post-mortem-i

http://www.slovakphotography.com/sk/port/post-mortem-i
http://magazin.atlas.sk/galeria/?IdText=811077&pic=6
http://otma.blog.cz/1305/o-pravidlech-odivani-a-dospivani
http://www.iniva.org/dare/themes/play/mcmurdo.html 
http://alenagolian.blogspot.sk/2012_02_01_archive.html
http://cs.wikipedia.org/wiki/Soubor:Fading_Away.jpg
http://otma.blog.cz/0901/kapitola-ii-detstvi-1879-1888
http://www.youtube.com/watch?v=4w_P0WYOdO8
http://cs.wikipedia.org/wiki/Portrétní_fotografie
http://www.youtube.com/watch?v=Vv5LNTOn2r4
http://www.fashion-era.com/perfume_history.htm
http://cs.wikipedia.org/wiki/Skupinový_portrét
http://www.tumblr.com/tagged/art%20history 
http://www.youtube.com/watch?v=IhvcEWl-Oy
http://cs.wikipedia.org/wiki/Panovnický_dvůr
http://cs.wikipedia.org/wiki/Dvorní_fotograf
http://cs.wikipedia.org/wiki/Fotografie_dětí
http://cs.wikipedia.org/wiki/Radim_Žůrek
http://cs.wikipedia.org/wiki/Jan_Faukner
http://cs.wikipedia.org/wiki/Hlava_státu
http://fotoales.cz/download/02deti.pdf
http://otma.blog.cz/0810/saty-a-saticky
http://njanjankiri.blogspot.com
http://vimeo.com/22839240 
http://www.chantalmichel.ch/fotografie/07_08/kiesen/400/derfuenftetag.html
http://mojdom.zoznam.sk/cl/10063/1300265/Adaptovany-viktoriansky-dom-v-Melbourne-s-prekvapenim

http://tvnoviny.sk/sekcia/spravy/zahranicne/desatrocia-plne-cisel-najslavnejsia-vodicka-bez-opravnenia-oslavuje-60-rokov-na-trone.html
http://www.blesk.cz/clanek/celebrity-kralovske-rodiny/171317/svatebcane-byli-v-soku-kralovna-albeta-jim-osobne-poprala-k-manzelstvi.html

 

Moje
webové stránky
 
 Cezmín: http://cezmin.wz.cz
Cezmín :
http://cezmin.wz.sk
 Vianoce: http://vianocesk.ic.cz
Veľká noc: http://velkanoc.ic.cz
 Svadba: http://svadbask.unas.cz
 Bylinky: http://bylinky.czweb.org
Čas Vianoc:
http://vianocesk.wz.cz
 Seniorka:
http://seniorka.szm.com
 Cintorín:
http://cemetery.zaridi.to
 Bábiky:
http://svetbabik.czweb.org
 
 Slovania: http://slovania.czweb.org
Jánska noc:
http://cbjanskanoc.ic.cz
 Pani Príroda:
http://eufrosyne.wz.cz
 Veľká noc:
http://velkanoc.czweb.org
 Gloria Polo:
http://gloriapolo.czweb.org
 Moji psíovia:
http://mikinka.czweb.org

  Milujem pani P... :
http://eufrosyne.wz.cz
 Cezmín ker  a alias:
http://cezmin.czweb.org
 Michal Krpelan:
http://michalkrpelan.wz.cz
 Aishwarya Ray z Indie:
http://aishwarya.wz.cz
 Horné Chlebany :
http://hornechlebany.unas.cz
 Rádioamatérstvo  :
http://cbrsk-chlebany.euweb.cz
 Múdra ako rádio:
http://www.mudraakoradio.euweb.cz
 CB Fan rádioklub Slovakia-CBRSK Chlebany:
http://cbrsk.euweb.cz
Blog Jánska noc a iné
http://www.cbjanskanoc.webovastranka.sk

Webové stránky, ktoré som urobila iným zdarma
Pes Buldog english: http://ruda-etuda.czweb.org
 Seniorka a deti:
http://babka-radi.euweb.cz
 Olympionik:
http://olympionikholub.ic.cz

 Sedmičkári
http://rannisedmicka.ic.cz
 Práva dieťaťa:
http://dieta.czweb.org
   Späť| Obnoviť | Dopredu

Počítadlo pre Vaše stránky

by Cezmín Slovakia 1.6.2013 http://seniorka.szm.com ; http://cezmin.wz.cz