Táto stránka sa správne zobrazuje kódovaním Windows 1250. Stránky sú optimalizované pre Microsoft Internet Explorer 4.0 a viac pri rozlíšení 1280x1024 pixelov.
  Späť| Obnoviť | Dopredu

 Priekopníci zmeny myslenia ľudstva

Pohľad na svet z iného uhla - nový pohľad na svet

Rok 1859

Začneme tým prevratným... v roku 1859 vyšli dve veľmi pozoruhodné a vrcholne zaujímavé knihy od anglických autorov, ktoré si celý svet zapamätal.

Charles Darwin - "Evolúcia - prežitie najsilnejšieho"

Dielo o vzniku druhov Charlesa Darwina je jednou z hŕstky kníh, ktoré znamenali revolúciu v spôsobe ľudského chápania vlastného druhu. Premýšľanie o otázke nášho pôvodu z vedeckého pohľadu je veľkým civilizačným pokrokom. Darwinova teória spočívala v tom, že všetky druhy sa menia v iné druhy a že všetky pochádzajú z jedného prapredka, ktorý žil veľmi, veľmi dávno. Darwin tiež vymyslel mechanizmus, ktorým sa tieto evolučné zmeny konali. Podľa jeho teórie bol týmto mechanizmom prirodzený výber, ktorý sa neskôr nazýval "prežitie najsilnejšieho." Tí jednotlivci, ktorí v konkurencii s inými najlepšie prežívajú a najlepšie sa reprodukujú, sú tými jedincami, ktorých dedičné vlastnosti sú odovzdávaná budúcim generáciám. To je príčina skvalitňovania druhu, ktorá zaisťuje jeho adaptáciu na podmienky, v ktorých druh žije.
Ľudské bytosti vedia myslieť. Evolúcia schopností človeka však trvala milióny rokov. Práve táto myšlienka ohrozovala niektoré z najúctivejších a preferovaných názorov viktoriánskej doby. Presnejšie, ohrozovala dovtedy úspešne zavedené náboženské predstavy. Ľudia boli vychovávaní, že svet vznikol vďaka božiemu stvoriteľovi za šesť dní a že druhy boli vytvorené tak, ako vyzerajú dnes. Darwinova teória podvracala teda písmo sväté. Čítaním viktoriánskych prameňov zistíte, že to najhoršie bolo pre mnoho ľudí práve to, že to z nich robilo príbuzných opíc a ľudoopov. Dnes už je väčšina kresťanov schopná zmieriť Darwinovu teóriu so svojím vlastným náboženským presvedčením. Darwin si uvedomoval, že pre jeho vrstovníkov to bude ťažké a to ho znepokojovalo. Darwin venuje veľkú pozornosť detailom. Jeho intelekt mu umožňoval vidieť všetky aspekty, ktoré sa dali napadnúť. Svoje encyklopedické, prírodovedecké znalosti využíval na podporu svojej teórie. Čitateľovi ponúka o tom rôzne dôkazy. Ako iste viete, tak zmena myslenia je jednou z najťažších prác na človeku a pre človeka samotného i celé ľudstvo. Jeho znepokojenie malo svoje opodstatnenie, bol si vedomý faktu, že zmeniť myslenie ľudstva bude veľmi tvrdá práca a oriešok obzvlášť čo sa týka doktrín náboženstiev.

Charles Robert Darwin

Charles Robert Darwin (* 12. február 1809, Shrewsbury, Spojené kráľovstvo – † 19. apríl 1882, Downe, Spojené kráľovstvo) bol britský prírodovedec, ktorý sa zapísal do dejín ako pôvodca teórie evolúcie prirodzeným výberom.
Darwinov záujem o prírodné vedy sa rozvinul počas štúdia medicíny (ktoré nedokončil) a neskôr teológie na univerzite v Cambridge. Päť rokov na lodi Beagle (1831 – 1836) a jeho popis tejto cesty z neho urobilo známeho geológa a populárneho autora. Vlastné biologické pozorovania ho inšpirovali k štúdiu transmutácie druhov (premena jedného druhu na iný) a tak v roku 1838 rozvinul svoju teóriu prirodzeného výberu. Keďže si plne uvedomoval, že reakcie na tak „kacírsku“ myšlienku budú mimoriadne negatívne, zveril sa so svojou prácou iba najbližším spolupracovníkom, a ďalej pracoval na zhromažďovaní dôkazov na podporu svojej teórie. V roku 1858 ho však informácia, že Alfred Russel Wallace vypracoval podobnú teóriu, prinútila svoje myšlienky predčasne zverejniť. Jeho kniha O pôvode druhov (orig.názov: „On the Origin of Species by Means of Natural Selection, or The Preservation of Favoured Races in the Struggle for Life“), ktorá vyšla 24. novembra 1859 a ktorá vyvolala debaty na celom svete, dokazovala, že evolúcia zo spoločného predka je základným vedeckým vysvetlením pestrosti prírody.

Stal sa členom Kráľovskej spoločnosti; pokračoval vo svojich výskumoch a napísal sériu kníh o rastlinách a zvieratách, kde zahrnul už aj človeka – predovšetkým The Descent of Man and Selection in Relation to Sex (Pôvod človeka a pohlavný výber, 1871) a The Expression of the Emotions in Man and Animals (Prejavy emócií u človeka a zvierat, 1872). Jeho posledná kniha bola Tvorba rastlinnej vrstvy zeme činnosťou dážďoviek a pozorovanie ich života (1881).

Mladosť

Charles Darwin ako sedemročný v roku 1816.

Charles Darwin sa narodil v Shrewsbury v Shropshire v Anglicku v rodinnom sídle Mount House. Bol piatym zo šiestich detí Roberta a Susannah Darwinových, a vnukom Erazma Darwina z otcovej, a Josiaha Wegwooda z matkinej strany. Obidve rodiny patrili medzi prominentov, ktorí sponzorovali Unitariánsku cirkev.
Jeho matka zomrela, keď mal iba osem rokov. O rok neskôr nastúpil na školu v Shrewsbury. Po jej dokončení šiel Darwin v roku 1825 na Univerzitu v Edinburghu študovať medicínu.
V Edinburghu ho k zanedbávaniu medicínskych štúdií viedlo znechutenie z hodín anatómie profesora Alexandra Munroa III a jeho odpor k brutalite chirurgie, ale v druhom ročníku sa stal aktívnym v Student societies for naturalists. V Pilíniovej spoločnosti sa stal horlivým študentom Roberta Edmunda Granta, po ňom získal nadšenie pre teórie Jeana-Baptistu Lamarcka a Charlesovho starého otca Erazma o evolúcii pomocou získaných znakov. Pridal sa ku Grantovi ako priekopníkovi výskumu životného cyklu morských zvierat na pobrežiach Firth of Forth, kde Grant našiel dôkazy homológie, radikálnej teórie, že všetky zvieratá majú podobné orgány odlišujúce sa iba zložitosťou. V marci 1827 Darwin prezentoval Pilíniovej spoločnosti svoj objav, že čierne spóry, ktoré sa v priebehu histórie často vyskytovali, boli vajíčkami pijavice. Darwin tiež navštevoval kurz prírodnej histórie Roberta Jamesona, kde sa učil o stratigrafickej geológii a dostal sa i k zbierkam Múzea Edinburghskej univerzity, vtedy jedného z najväčších v Európe. V Wernerian Natural History Association Roberta Jamesona Charles videl, ako John James Audubon demonštruje svoj spôsob použitia drôtov na pridržanie vtákov, aby ich mohol kresliť v prirodzených polohách.
Jeho otec – nešťastný, že jeho mladší syn nemá záujem o lekárske povolanie – ho v roku 1827 prihlásil na Christ's College v Cambridge na Artium Baccalaurens, aby sa stal kresťanským duchovným. Bol to rozumný krok v dobe, kedy život anglikánskeho kňaza poskytoval pohodlný príjem a mnohí anglickí prírodovedci boli duchovnými, ktorí objavovanie zázračných Božích stvorení považovali za svoju povinnosť.
V Cambridge Darwin preferoval jazdectvo a streľbu pred štúdiom, a spolu so svojím bratancom Williamom Darwinom Foxom sa ponorili do – v tom čase módneho – (súťažného) zbierania chrobákov. Fox ho predstavil reverendovi Johnovi Stevensovi Henslowovi, profesorovi botaniky, ktorý mu radil pri ich zbieraní. Charles sa následne zapísal na Henslowov kurz prírodnej histórie. Henslowove stretnutia navštevovalo 78 ľudí vrátane reverenda Williama Whewella a Charles sa stal obľúbeným žiakom, známym ako „ten, čo kráča s Henslowom“. Keď sa priblížil čas skúšok, Charles sa zameral na štúdium a obzvlášť ho nadchli texty od Williama Paleyho, ktoré obsahovali argument Božského zámeru v prírode. Od Henslowa dostal doučovanie v matematike a teológii, v ktorej na skúškach v januári 1831 vynikal. Zvládol i klasiku – matematikou a fyzikou – a skončil ako desiaty zo 178 absolventov.
Hoci získal titul, požiadavky na ubytovanie držali Darwina v Cambridgi do júna a podľa Henslowovho príkladu sa neponáhľal vstúpiť do svätého rádu. Inšpirovaný Osobným rozprávaním Alexandra von Humboldta chcel študovať prírodnú históriu v trópoch a po promócii plánoval navštíviť so spolužiakmi Madeiru. Poznajúc význam vedomostí o geológii, Henslow predstavil Darwina geológovi reverendovi Adamovi Sedgwickovi, ktorý začal navštevovať jeho kurz. Počas leta s ním pracoval na mapovaní Walesu.
Keď Darwin robil vlastný prieskum geologických vrstiev vo Walese, dostal správu, že spoločník, s ktorým zamýšľal cestovať, zomrel. To prekazilo jeho plány navštíviť Madeiru, ale po návrate domov dostal druhý list. Henslow ho odporučil na miesto sprievodcu Roberta FitzRoya, kapitána HMS Beagle, ktorý odchádzal v decembri na dvojročnú expedíciu. Na nej chcel zmapovať pobrežie Južnej Ameriky, čo bola pre Darwina ako naturalistu veľká príležitosť. Jeho otec mal voči ceste námietky, myslel si, že je to strata času, ale Josiah Wedgwood ho nakoniec presvedčil, aby syna pustil i zaplatil za výpravu, ktorá sa nakoniec pretiahla na päť rokov.

Cesta na Beagle

Darwinova práca počas expedície Beagle mu umožnila študovať v prvom rade geológiu, fosílie a množstvo živých organizmov, ako aj stretnúť sa s domorodými obyvateľmi. Metodicky zbieral veľké množstvo exemplárov, z ktorých mnohé veda dovtedy nepoznala. To mu zabezpečilo reputáciu naturalistu a postavenie jedného z predchodcov ekológie. Detailné poznámky získané počas cesty tvorili základ jeho neskoršej práce a poskytovali aj sociálny, politický a antropologický pohľad na oblasti, ktoré navštívil.
Po prečítaní Princípov geológie od Charlesa Lyella, Darwin napísal domov, že „videl formovanie hornín akoby očami Lyella“. Stupňovité pláne lastúrnikov a mušlí v Patagónii považoval za vyzdvihnuté pláže. V Čile zažil zemetrasenie, ktoré zdvihlo zem, potom vysoko v Andách videl morské mušle. Teoretizoval, že koralové atoly sa tvorili na potápajúcich sa vulkanických horách, čo bolo neskôr potvrdené prieskumom na Kokosových ostrovoch.

Počas plavby postihla Darwina morská choroba. V októbri 1833 dostal v Argentíne horúčku a v júli 1834, počas návratu z Ánd do Valparaísa, ochorel a strávil mesiac na lôžku. Od roku 1834 opakovane trpel bolesťami žalúdka, zvracaním, vysokými horúčkami, búšením srdca, triaškami a inými symptómami. Tieto príznaky ho postihli hlavne v čase, keď bol vystavený stresu. Počas Darwinovho života boli príčiny jeho choroby neznáme a pokusy o liečbu neboli úspešné. Nedávne výskumy podnietili hypotézu, že trpel Chagasovou chorobou, spôsobenou uštipnutím hmyzu z Južnej Ameriky. Iné možné príčiny zahŕňajú psychobiologické problémy a Ménièrovu chorobu.

Objavil fosílie gigantických juhoamerických druhov Megatherium a Armadillo vo vrstvách, ktoré nevykazovali známky katastrofy či zmeny klímy, a neskôr zistil, že tieto boli príbuzné tvorom ešte stále žijúcim v tejto oblasti. Všimol si, že napríklad argentínsky vták nandu na rozličných ostrovoch Galapág tvorí odlišné druhy v geograficky blízkych teritóriách. Po návrate zistil, že sa to týka aj galapágskych korytnačiek a piniek. Austrálske vačkovce a vtákopysk divný ho viedli k úvahám, či by „neveriaci mohol zvolať 'Tu iste pracovali dvaja odlišní Stvoritelia!'“. V prvom vydaní knihy Cesta prírodovedca okolo sveta na lodi Beagle hľadel na rozdelenie druhov v svetle myšlienok Charlesa Lyella o „centrách stvorenia“, ale v neskorších vydaniach naznačil, že použije faunu galapágskych ostrovov ako dôkaz evolúcie: "človek by si mohol ľahko predstaviť, že z pôvodného vtáctva tohto polostrova bol jeden druh odobratý a modifikovaný."

Návrat k sláve a vede, pôvod teórie

Kým bol Darwin stále na cestách, profesor Henslow starostlivo pestoval reputáciu svojho bývalého žiaka tým, že umožňoval vybraným naturalistom prístup k fosílnym exemplárom, a dokonca nechal Darwinove geologické zápisky súkromne vytlačiť. Keď sa Beagle 2. októbra 1836 vrátil, Darwin bol už vo vedeckých kruhoch vyhľadávanou osobnosťou. Po návšteve svojho rodiska v Shrewsbury, vyzdvihol jeho otec peniaze z investícií, aby Charlesovi umožnil pokryť náklady. Po konzultácii s Henslowom v Cambridgei, ktorý pracoval s rastlinami, Darwin obchádzal Londýnske inštitúcie, aby našiel najlepších naturalistov, ktorí by napísali vedecké články o jeho zbierkach. Vedomý si rizík radikalizmu zamietol Charles vtedy kontroverznú ponuku Roberta Edmunda Granta katalogizovať bezstavovce.
Horlivý Charles Lyell sa stretol s Darwinom 29. októbra 1836 a predstavil ho Richardovi Owenovi, sľubnému anatómovi, ktorý sa zaviazal preskúmať jeho fosílne kostrové nálezy. Owenove prekvapujúce odhalenia obrovských vyhynutých hlodavcov a leňochodov upevnili Darwinove postavenie ako vedca. S Lyellovou nadšenou podporou predčítal Darwin 4. januára 1837 svoju prvú publikáciu pred Londýnskou geologickou spoločnosťou, kde preukázal, že Čile a juhoamerická pevnina pomaly stúpajú. V ten istý deň Darwin pred spoločnosťou prezentoval svoje exempláre cicavcov a vtákov.

Počas pobytu v Londýne chodil Darwin so svojím voľnomyšlienkárskym bratom Erazmom na obedy do spoločnosti, kde stretával inšpirujúcich mysliteľov, ktorí si mysleli, že Boh predurčil život skôr prírodnými zákonmi ako zázrakmi. Vedecké kruhy boli plné myšlienok o transmutácii druhov. Darwin svojich priateľov rešpektoval, aj keď jeho myšlienky prekračovali ich presvedčenie, že prírodná história musí rešpektovať náboženstvo a sociálny poriadok.
17. februára 1837 Lyell použil svoju funkciu prezidenta Geografickej spoločnosti, aby predstavil Owenove nálezy založené na Darwinovych fosíliách, ktoré indukovali, že vyhynuté druhy boli v rámci rovnakej lokality príbuzné súčasným druhom. Pri rovnakej príležitosti bol Darwin zvolený do snemu spoločnosti. Tento náročný pracovný program zanechal stopy na Darwinovom zdraví. 20. septembra utrpel srdcovú arytmiu a na mesiac odišiel na odpočinok na vidiek. V marci 1838 sa stal sekretárom Geologickej spoločnosti.

Emma Darwinová - manželka

Plne zotavený sa vrátil domov do Shrewsbury, no na jeseň už pokračoval v práci v Londýne. Trápili ho však opakované záchvaty choroby a koncom roka sa znovu vrátil domov.
Darwin zvážil Malthusov argument, že ľudská populácia sa nadmieru rozmnoží a bude musieť bojovať o prežitie, vo vzťahu k svojim objavom o druhoch v rámci lokality, skorším výskumom o krížení zvierat a myšlienkam o prírodných „zákonoch harmónie“. Koncom novembra 1838 prirovnal chovateľov vyberajúcich pri šľachtení žiaduce znaky k Malthusovej Prírode vyberajúcej z „náhodných“ variant tak, aby „každá časť novo získanej štruktúry bola plne funkčná a dokonalá“, čím vymyslel „najkrajšiu časť“ teórie o pôvode druhov.
24. januára 1839 bol poctený zvolením za Priateľa Kráľovskej spoločnosti a predstavil svoj dokument o cestách Glen Roy.

Manželstvo a deti

Charles Darwin a jeho syn William v roku 1842.

29. januára 1839 sa Darwin oženil so svojou sesternicou Emmou Wedgwoodovou v Maer s anglikánskou ceremóniou prispôsobenou tak, aby vyhovovala aj unitariánom. Po kratšom pobyte na Gower Street v Londýne sa pár 17. septembra 1842 presťahoval do mestečka Downe v grófstve Kent (dnes funguje ako múzeum). Darwinovci mali desať detí, z ktorých tri predčasne zomreli. Mnohé z nich a ich vnukov sa neskôr sami stali významnými osobnosťami:


William (* 27. december 1839 – † 8. september 1914)

 
Anne (* 2. marec 1841 – † 22. apríl 1851)
 
Mary (* 23. september 1842 – † 16. október 1842)


Henrietta "Etty" (* 25. september 1843 – † 1929)


George Howard Darwin (* 9. júl 1845 – † 7. december 1912)


Elizabeth (* 8. júl 1847 – † 1926)

Francis Darwin (* 16. august 1848 – † 19. september 1925)


Leonard Darwin (* 15. január 1850 – † 26. marec 1943)

Horace Darwin (* 13. máj 1851 – † 29. september 1928)

Charles (* 6. december 1856 – † 28. jún 1858)

https://en.wikipedia.org/wiki/The_Origin_of_Species
Rodina, práca a vývin teórie

Darwin sa usadil, mal súkromný príjem, bol významným geológom vo vedeckej elite naturalistov s množstvom práce, spisujúci svoje objavy a teórie a dozerajúci na viaczväzkovú Zoologiu opisujúcu jeho zbierky. Bol presvedčený o pravdivosti svojej teórie evolúcie, ale bol si tiež vedomý toho, že po predstavení jeho teórie sa zdvihne veľká opozícia.
FitzRoyova správa bola nakoniec publikovaná v máji 1839. Darwinov Denník a poznámky bol veľkým úspechom a chválil ho dokonca aj Alexander von Humboldt, jeden z Darwinovych hrdinov a modelov vedeckého priekopníka. V tom istom roku bol zverejnený bestseller dnes známy ako Cesta prírodovedca okolo sveta na lodi Beagle, ktorý urobil z Darwina populárneho autora.
V decembri 1839, ako postupovalo prvé Emmine tehotenstvo, sa Charles cítil zle. Po zvyšok života trpel obdobiami bolesti žalúdka, vracaním, ťažkým podráždením a inými symptómami, ktoré často obmedzili jeho pracovnú dobu na niekoľko minút denne alebo ho nútili prestať pracovať, aby sa zotavil.
Darwin sa pokúšal vysvetliť svoju teóriu blízkym priateľom, ale tí o ňu nejavili veľký záujem a neboli schopní pochopiť myšlienku výberu bez nadprirodzeného vyberateľa. V roku 1842, kedy sa rodina presťahovala do Down House, aby unikla pred tlakmi Londýna, Darwin sformuloval krátky „Náčrt“ svojej teórie a do roku 1844 napísal 240-stránkovú „Esej“, ktorá bola rozšírenou verziou jeho raných myšlienok o prirodzenom výbere.

Darwin dokončil svoju tretiu geologickú knihu v roku 1846 a za asistencie svojho priateľa, mladého botanika Josepha Daltona Hookera, začal rozsiahle štúdie škľabiek.
Pri pokusoch vysporiadať sa so svojou chorobou šiel Darwin v roku 1849 na dva mesiace vodnej liečby do kúpeľov v Malverne, ktorá bola na jeho prekvapenie úspešná. Pokračoval vo svojej práci so škľabkami a našiel „homológie“ dramaticky ukazujúce, ako sa mohli orgány zmeniť, aby sa adaptovali na nové funkcie, čo podporovalo jeho teóriu. Krátko nato ochorela jeho dcéra Annie, čo znova vzbudilo jeho obavy, že jeho choroba môže byť dedičná. Po dlhej sérii komplikácií zomrela a Darwin stratil všetku vieru v milosrdného Boha. Podporoval miestnu anglikánsku cirkev, ale prestal ju navštevovať.
Thomas Henry Huxley sa stal jeho priateľom a spojencom. Darwin dokončil svoju prácu o škľabkách (Cirripedia) v roku 1854 a konečne obrátil svoju pozornosť na teóriu druhov.

Ohlásenie a publikácia teórie

Na jar 1856 si Lyell prečítal prácu od Alfreda Russela Wallacea, naturalistu pracujúceho na Borneu, a urgoval Darwina, aby svoju teóriu publikoval, ak si chce zachovať prvenstvo. Darwin napriek chorobe ďalej pokračoval v zbieraní dôkazov, získaval exempláre a informácie od ostatných vrátane Wallacea a Asa Graya.
Počas Darwinovej práce na rukopise Prirodzený výber v decembri 1857, mu Wallace napísal list, v ktorom sa ho pýtal, či sa pustí aj do pôvodu človeka. Zohľadňujúc Lyellove obavy odpovedal: „Myslím, že sa tejto téme vyhnem, keďže je taká obkolesená predsudkami, hoci plne pripúšťam, že je to pre prírodovedca najvyšší a najzaujímavejší problém“. Povzbudzoval Wallaceove teoretizovanie, tvrdiac, že „bez špekulácie neexistuje dobré a originálne pozorovanie“ a dodávajúc: „Ja zachádzam oveľa ďalej ako Vy“.
18. júna 1858 dostal od Wallacea list opisujúci mechanizmus evolúcie so žiadosťou o zaslanie Lyellovi. Darwin tak urobil, šokovaný tým, že bol dopredu varovaný a Wallace nežiadal pre seba prvenstvo. Dal veci do rúk Lyellovi a Hookerovi, ktorí súhlasili so spoločnou prezentáciou v Linnean Society of London 1. júla v práci On the Tendency of Species to form Varieties; and on the Perpetuation of Varieties and Species by Natural Means of Selection.
Prvé ohlásenie teórie získalo málo bezprostrednej pozornosti. Bola stručne spomenutá v niekoľkých malých komentároch, ale neviedla k ďalšiemu rozboru a väčšine ľudí sa zatiaľ nezdala plne odlišná od iných variácií evolučného myslenia. Počas ďalších trinástich mesiacov Darwin pracoval na vytvorení toho, čo bolo pôvodne náčrtom (abstract) jeho „Veľkej knihy o druhoch“.
Keď od svojich vedeckých priateľov dostal okamžité povzbudenie, Darwin dielo konečne dokončil a Lyell zariadil jej publikovanie Johnom Murrayom. Dohodli sa na názve O pôvode druhov pomocou prirodzeného výberu a keď sa kniha začala 22. novembra 1859 predávať, zásoba 1,250 kópií bola dopredu rezervovaná.
V tej dobe znamenal evolucionizmus stvorenie bez Božského zásahu a Darwin sa použitiu slov „evolúcia“ a „vyvinúť sa“ (evolve) vyhýbal. Kniha iba hmlisto spomenula fakt, že človek sa tiež vyvinul ako iné organizmy spomínané v knihe. Darwin zámerne napísal, že „pôvod a história človeka bude objasnená“.

Reakcia

Kritici sa poponáhľali vypichnúť neuvedené implikácie o „ľuďoch z opíc“, hoci The Times publikovali pochvalnú kritiku od Huxleyho, ktorá zahŕňala narážky na Richarda Owena, vodcu vedeckého hnutia, ktoré sa snažil Huxley zvrhnúť. Owen sa spočiatku zdal byť neutrálny, ale jeho kritika knihu nakoniec odsúdila, čo viedlo Darwina k pocitu, že ho závistlivý Owen neznáša. Vedecká rada Church of England sa postavila proti knihe a Darwinovi starí učitelia z Cambridge Sedgwick a Henslow nad ním vyjadrili svoje sklamanie. Potom niekoľko liberálnych anglikánskych teológov vrátane reverenda Harrya Baden-Powella vytvorili manifest nazvaný Eseje a kritiky, ktoré podporovali Pôvod a vyhlasovali, že zázraky sú neracionálne, čím odchýlili pozornosť od Darwina.

Najznámejšia konfrontácia sa uskutočnila na stretnutí Britskej asociácie pre vedecký pokrok v Oxforde. Profesor John William Draper viedol nudnú reč o Darwinovi a sociálnom pokroku, potom Samuel Wilberforce, oxfordský biskup, dôvodil proti Darwinovi. V nasledujúcej debate sa Thomas Huxley ustanovil za "Darwinovho bulldoga" – najtvrdšieho obrancu evolučnej teórie na Viktoriánskej scéne. Keď sa ho Wilberforce spýtal, či pochádza z opíc z matkinej či otcovej strany, Huxley, rozpoznajúc svoju príležitosť, pre seba utrúsil "Pán ho zveril do mojich rúk", a odpovedal, že "by radšej pochádzal z opice ako z kultivovaného človeka, ktorý využíva dary kultúry a vyjadrovania v prospech predsudkov a nepravdy" (existuje niekoľko alternatívnych verzií tohto citátu, pozri Wilberforce and Huxley: A Legendary Encounter). Príbeh sa rozniesol po krajine v skrátenej podobe: Huxley povedal, že by bol radšej opicou ako biskupom.

Mnohým sa tak Darwinow pohľad na prírodu stotožnil s názorom, že rozdiel medzi človekom a zvieraťom neexistuje. Darwin osobne svoje teórie neobhajoval verejne, hoci prebiehajúce debaty so zaujatím sledoval. Neustále bol chorý a zhromažďoval podporu za pomoci listov a korešpondencie. Jadro kruhu vedeckých priateľov – Huxley, Charles Lyell, Joseph Dalton Hooker a Asa Gray – aktívne posúvalo jeho prácu do popredia vedeckej a verejnej scény a obhajovali ho proti mnohým kritikom. Čo Darwin neočakával bolo, že jeho teória sa stala nielen kľúčovou kontroverziou doby, ale rezonovala aj rôznymi dobovými hnutiami, čím sa stala kľúčovým prvkom ľudovej kultúry tohto (a neskoršieho) obdobia. Ako sa pozornosť a kontroverzia stupňovala, kniha bola preložená do množstva jazykov a prešla sériou nových (nezmenených) vydaní, čím sa stala základným vedeckým dokumentom prístupným zvedavej strednej triede. Tak sa stala najkontroverznejšou a najdiskutovanejšou vedeckou knihou, ktorá kedy bola napísaná.

Orchidee, Variácia, Pôvod človeka a Červy


Klasický obraz Darwina ako starého muža

Kým choroba Darwina ďalej kvárila a jeho sláva rástla, pokračoval vo svojom úsilí skúmať a písať o problémoch súvisiacich s jeho teóriou. Uskutočňoval prevažne experimenty na semenných rastlinách a kostiach domácich zvierat, no ochorenie v prímorskom letovisku sa stalo impulzom, aby sa zahĺbil do inovatívneho štúdia orchideí. Kvety týchto rastlín riadia opeľovanie hmyzom, čím zabezpečujú krížové oplodnenie a ich homologické časti slúžia pri rôznych druhoch na rôzne účely. Počas pobytu na lôžku sa v jeho izbe uskutočnilo množstvo experimentov na plazivých rastlinách.
Navštívil ho reverend Ernst Haeckel, ktorý šíril slovo Darwinizmu v Nemecku a priniesol správy, že študenti v Cambridge prijímajú jeho myšlienky. Huxley prostredníctvom svojich lekcií pre pracujúcich rozširoval jeho publikum. Wallace ho síce naďalej podporoval, no stále viac sa obracal k spiritualizmu.
Jeho nové dielo Variácia narástlo na dva obrovské zväzky, čo ho nútilo vynechať z neho tému človeka a sexuálneho výberu. Po vydaní bol po nej obrovský dopyt.
Nové fosílne dôkazy potvrdili starovekosť človeka, ale mnohí autori sa nedokázali s evolúciou človeka plne vysporiadať. Darwinovi oponenti tvrdili, že krása vtáctva demonštruje nadprirodzený vplyv. Tieto dve témy boli rozobrané v prácach The Descent of Man and Selection in Relation to Sex (Pôvod človeka a pohlavný výber, 1871) a The Expression of the Emotions in Man and Animals (Prejavy emócií u človeka a pohlavný výber, 1872). Darwin predložil praktické vysvetlenia rozdielov medzi mužmi a ženami a medzi rozličnými rasami a kultúrami. Tiež rozvinul svoje myšlienky o tom, že ľudská myseľ a kultúry sa vyvinuli prirodzeným a sexuálnym výberom, prístup, ktorý stále pretrváva v evolučnej psychológii.
Jeho práca na rastlinách vyústila do série kníh, neskôr sa vrátil k otázke vplyvu červov na vrstvy pôdy.

Smrť

Darwin zomrel v Downe, v grófstve Kent, 19. apríla 1882. I keď predpokladal, že ho pochovajú na cintoríne sv. Márie v Downe, na žiadosť Darwinových kolegov prezident Kráľovskej spoločnosti William Spottiswoode zariadil pre Darwina štátny pohreb. Hlbokým prejavom uznania Charlesovi Darwinovi je i miesto jeho posledného odpočinku: je pochovaný vo Westminsterskom opátstve, blízko Johna Herschela a neďaleko hrobu Isaaca Newtona.

Pohľady na náboženstvo

Charles Darwin pochádzal z nonkonformistického pozadia, ale navštevoval anglikánsku školu. Na univerzite študoval anglikánsku teológiu s cieľom stať sa duchovným, predtým ako sa pridal k výprave na lodi Beagle. Neskôr spomínal, že „počas pobytu na palube Beagle… Som bol dosť ortodoxný… Ale postupne som začal vidieť, že Starý zákon… už nebol dôveryhodný viac, ako… viera akéhokoľvek barbara.“
Po návrate rozvinul svoju teóriu prirodzeného výberu pri plnom vedomí, že bola v konflikte s teleologickým argumentom v Natural Theology Williama Paleyho. Darwin zvážil kresťanský zmysel smrteľnosti a dospel k názoru, že náboženský inštinkt sa vyvinul so spoločnosťou. So smrťou svojej dcéry Annie Darwin stratil všetku vieru v milosrdného Boha a kresťanstvo sa mu videlo zbytočné. Pokračoval v podpore miestnej cirkvi a pomáhal s prácou vo farnosti, ale v nedeľu sa išiel prejsť, kým jeho rodina išla do kostola.
V neskoršom živote sa Darwina často pýtali na jeho náboženské názory. Zachádzal až tak ďaleko, že povedal, že „neverí v Bibliu ako božie slovo“. Vždy však nástojil na tom, že bol agnostik a „nikdy nebol ateista“.

Posolstvo

Teória evolúcie Charlesa Darwina založená na prirodzenom výbere zmenila myslenie v nespočetných oblastiach vedy od biológie po antropológiu. Jeho práca stanovila, že „evolúcia“ sa stala: nie nutne, že bola prirodzeným či sexuálnym výberom (toto konkrétne poznanie nebolo plne štandardné až do znovuobjavenia práce Gregora Mendela na začiatku 20. storočia).
Jeho práca bola v čase, keď ju publikoval, extrémne kontroverzná, a mnohí v jeho dobe ju nebrali vážne. Darwinova teória evolúcie bola významnou ranou kreacionizmu a predstavám o inteligentnom dizajne prevládajúcim vo vede 19. storočia. Myšlienka, že neexistuje jasná hranica medzi človekom a zvieraťom navždy urobila z Darwina symbol ikonoborectva, ktorý odstránil privilegovanú úlohu človeka v strede vesmíru. Pre oponentov bol Darwin „opičím mužom“, často zobrazovaným ako čiastočná opica.

Eugenika a sociálny darwinizmus

Po Darwinovej publikácii Pôvodu jeho bratranec Francis Galton od roku 1865 aplikoval jej koncepty na ľudskú spoločnosť, aby proklamoval „dedičné zlepšenie“ a svoju teóriu do roku 1869 dôkladne zdokonalil. Darwin toto zvážil v The Descent of Man a hoci súhlasil, že Galton preukázal, že „talent“ a „génius“ v človeku sú pravdepodobne dedičné, myslel si, že sociálne zmeny, ktoré Galton navrhoval, boli príliš „utopistické“. Galton a Darwin verili, že dedičnosť by mala byť braná do úvahy prinajlepšom ľuďmi hľadajúcimi potenciálneho partnera. V roku 1883, po Darwinovej smrti, začal Galton nazývať svoju sociálnu filozofiu eugenikou. V 20. storočí začala byť spájaná s povinnou kontrolou reprodukcie zneužitá nacistickým Nemeckom pre ciele genetickej „čistoty“.
V roku 1944 použil americký historik Richard Hofstadter termín „sociálny darwinizmus“ na popísanie myslenia v 19. a 20. storočí, ktoré sa vyvinulo z myšlienok Thomasa Malthusa a Herberta Spencera. Aplikovalo myšlienky evolúcie a „prežitia najlepšieho“ na spoločnosti a národy súperiace o prežitie v nehostinnom svete. Tieto myšlienky boli diskreditované svojim príbuzenstvom s rasizmom, a imperializmom. Hoci je termín anachronický, v Darwinovej dobe bol rozdiel medzi neskoršie nazývaným „sociálnym darwinizmom“ a jednoduchým „darwinizmom“ menej jasný. Darwin však neveril, že jeho vedecká teória podporovala ktorúkoľvek konkrétnu teóriu zriadenia alebo spoločenského poriadku.

Pamiatka

14 druhov piniek, ktoré skúmal na Galapágoch sú zanietene nazývané „Darwin's Finches“ na jeho počesť.
V Austrálskom Severnom teritóriu, bolo hlavné mesto (pôvodne Palmerston) premenované na Darwin, aby sa zachovala pamiatka na návštevu tejto osobnosti v roku 1839 a teritórium sa dnes pýši aj Univerzitou Charlesa Darwina a Národným parkom Charlesa Darwina.
Ako humorná oslava teórie evolúcie je udeľovaná výročná cena Darwin Award jednotlivcom, ktorí „pomôžu procesu evolúcie demonštráciou svojej neschopnosti“ fatálne hlúpymi činmi. Darwinovi bolo udelené zvláštne uznanie, keď sa v roku 2000 objavila jeho podoba na desaťlibrovej bankovke, nahradiac tak Charlesa Dickensa. Jeho obdivuhodná brada pravdepodobne náročná na pestovanie bolo opakovane prvkom pri tomto rozhodovaní.
Darwin dosiahol 4. miesto vo verejnom hlasovaní Sto najväčších Britov sponzorovanom BBC.

Práce

Projekt Gutenberg obsahuje plné texty diel autora:
Charles Robert Darwin
Bibliografia: Darwin Bibliography (vrátane alternatívnych vydaní, príspevkov do kníh a periodík, korešpondencia & život)ň

Publikované práce
Charles Darwin 1839 – Journal and Remarks (The Voyage of the Beagle), (Cesta prírodovedca okolo sveta na lodi Beagle)
Zoology of the Voyage of H.M.S. Beagle: publikované medzi rokmi 1839 a 1843 v piatich zväzkoch rôznymi autormi, editované Charlesom Darwinom:
1840 – Part I. Fossil Mammalia, Richard Owen (Darwinov úvodník)
1839 – Part II. Mammalia, George Robert Waterhouse
1842 – The Structure and Distribution of Coral Reefs, (Zloženie a rozšírenie koralových útesov)
1844 – Geological Observations of Volcanic Islands, (Geologické pozorovania koralových útesov)
Observations Geologiques sur les Iles Volcaniques (French)
1846 – Geological Observations on South America, (Geologické výskumy Južnej Ameriky)
1849 – 'Geology' from A Manual of scientific enquiry; prepared for the use of Her Majesty's Navy: and adapted for travellers in general., John F.W. Herschel ed.
1851 – A Monograph of the Sub-class Cirripedia, with Figures of all the Species. The Lepadidae; or, Pedunculated Cirripedes.
1851 – A Monograph on the Fossil Lepadidae; or, Pedunculated Cirripedes of Great Britain
1854 – A Monograph of the Sub-class Cirripedia, with Figures of all the Species. The Balanidae (or Sessile Cirripedes); the Verrucidae, etc.
1854 – A Monograph on the Fossil Balanidæ and Verrucidæ of Great Britain
1858 – On the Tendency of Species to form Varieties; and on the Perpetuation of Varieties and Species by Natural Means of Selection
1859 – On the Origin of Species by Means of Natural Selection, or the Preservation of Favoured Races in the Struggle for Life (Vznik druhov prírodným výberom)
1862 – On the various contrivances by which British and foreign orchids are fertilised by insects, (Rôzne spôsoby opeľovania orchideí)
1868 – Variation of Plants and Animals Under Domestication (PDF Format)
The Variation of Animals and Plants Under Domestication V1
The Variation of Animals and Plants Under Domestication V2, (Premeny domácich zvierat a plazivých rastlín)

1871 – The Descent of Man and Selection in Relation to Sex, (Pôvod človeka a pohlavný výber)
1872 – The Expression of Emotions in Man and Animals, (Prejavy emócií u človeka a zvierat)
1875 – Movement and Habits of Climbing Plants
1875 – Insectivorous Plants, (Hmyzožravé rastliny)
1876 – The Effects of Cross and Self-Fertilisation in the Vegetable Kingdom, (O následkoch opeľovania cudzím a vlastným peľom v rastlinnej ríši)
1877 – The Different Forms of Flowers on Plants of the Same Species, (O rôznych tvaroch kvetov rastlín toho istého druhu)
1879 – "Preface and 'a preliminary notice'" v Erasmus Darwin, (Život Erazma Darwina) Ernsta Krausa
1880 – The Power of Movement in Plants, (O schopnosti pohybu rastlín)
1881 – Formation of vegetable Mould Through the Action of Worms, (Tvorba rastlinnej vrstvy zeme činnosťou dažďoviek a pozorovanie ich života)
1887 – Autobiography of Charles Darwin (Edited by his Son Francis Darwin)


Zdroje a odkazy

Životopis rodiny Darwinovcov http://darwinday.org/learn-more/about-darwins-life
God or Darwin?
http://www.guardian.co.uk/news/datablog/2009/jul/01/evolution
Astro
http://tracyastrosalon.blogspot.sk/2012/11/dig-up-charles-darwin.html
http://beta-lab.nl/content/what-would-darwin-do-cognitive-science-religion
Pomník http://itsybitsybeetle.wordpress.com/2013/02/12/darwinwallace-day
Knihy
http://www.peterharrington.co.uk/blog/understanding-first-editions
http://kultura.sme.sk/c/4964544/prvy-basnik-ktory-sa-stal-slachticom.html
Múzeum
http://www.kansastravel.org/lawrence/kansasnaturalhistory.htm
Zaujímavosti http://jakubenko.blog.cz/rubrika/zaujimavosti-a-kuriozity/3
Tetovanie
http://www.myspace.com/darwinenriquez/photos/48341334

Emma Darwin https://en.wikipedia.org/wiki/Emma_Wedgwood
http://lusile17.centerblog.net/6045-images-pieuses-sainte-rosalie
http://sk.wikipedia.org/wiki/Louis_Auguste_Blanqui
http://lusile17.centerblog.net/rub-magie-de-noel-.html
http://www.ucl.ac.uk/Library/special-coll/volcano.shtml
http://www.flickr.com/photos/fleep/3293620122/lightbox
Rodostrom
http://www.flickriver.com/photos/ptg/3291957979
http://www.insecula.com/oeuvre/photo_ME0000045833.html
Interiér http://houseofforgings.net/gallery/custom%20iron/
Umenie
http://artgallery.com.ua/paintlist.php?Artist=731
Darwin
http://darwinday.org/profile-dr-robert-stephens
Darwin online
http://darwin-online.org.uk/2009.html
http://www.psu.edu/dept/bw/honors/events
www.english-heritage.org.uk
Viktoriánske Anglicko
Evolúcia
http://darwin-online.org.uk/content/frameset?viewtype=text&itemID=A281&pageseq=1
Franz Jozef
http://server.sk/zaujimavosti/interesante/vlasy-frantiska-jozefa-vydrazili-za-13-720-eur/
http://www.prometheus-pezinok.estranky.sk/clanky/rok-2009---rok-darwina/charles-darwin-a-jeho-evolucna-teoria.html

University of Edinburgh Archives - Charles Darwin's Class Card  http://www.flickr.com/photos/scottisharchives/5686398357
http://www.robertphoenix.com/content/charles-darwin-aquarian-the-key-to-understanding-alinsky-and-the-rise-of-the-modern-psychopath


 

John Stuart Mill - O slobode

John Stuart Mill

V roku 1859 vyšlo tiež dielo Johna Stuarta Milla nazvané o slobode. Mill bol vášnivým hľadačom pravdy, ktorá verí, že sloboda myslenia a sloboda prejavu sú pre toto hľadanie životne dôležité. Vo svojom diele poníma slobodu o mnoho širšie ako bolo v tej dobe zvykom. Zaslúžil sa o nový medzník v liberálnom myslení, pretože mal záujem chrániť slobodu menšín ktoré si prajú žiť ináč než väčšina spoluobčanov. Dá sa preto povedať, že jeho dielo je o ochrane slobody menšín.
Mill dokola opakoval jedno a to isté: Keby celé ľudstvo, okrem jediného človeka bolo jedného názoru, nemalo by väčšie právo umlčať tohto jedného človeka než – pokiaľ by mal tu moc umlčať ľudstvo.
Okrem týchto nových teórií bola viktoriánska doba spojovaná s hodnotami ako je usilovná práca, spoliehanie na seba samého, šetrnosť a zmysel pre povinnosť.

John Stuart Mill
John Stuart Mill (* 20. máj 1806, Pentonville, Spojené kráľovstvo – † 8. máj 1873, Avignon, Francúzsko) bol britský filozof, logik a ekonóm, morálny a politický teoretik. Prehodnotil a doplnil významným, hlbokým a dobre premysleným spôsobom systém názorov, ktoré sa považujú za výraz úsilia o obranu empirizmu a liberálnych politických náhľadov na spoločnosť a kultúru, čo z neho učinilo najvýznamnejšieho anglického filozofa 19. storočia. Hlavným cieľom jeho filozofie je rozvíjať pozitivistický pohľad na svet a miesto človeka v ňom, čo má výrazne prispieť k pokroku ľudského poznania a slobody jednotlivca v širokospektrálnom význame. Hoci jeho systém nie je úplne originálny, oživenie novými formuláciami pozitivistických a liberálnych názorov na mnohé aspekty spoločenského života uplatnilo a uplatňuje naďalej svoj zásadný vplyv medzi širokou verejnosťou.
Okrem toho, že obhajoval anglický typ pozitivizmu, empirizmu a je predstaviteľom klasickej ekonómie, na poli etiky zastával utilitarizmus, ktorý však do značnej miery odlíšil od variantu Jeremy Benthama. Skúmal tiež induktívnu logiku ako jednu z metód poznávania prírodných zákonov, hlavne kauzálnych. Obraňoval postavenie psychológie v systéme vied.

Zo života
John Stuart Mill sa narodil v Pentonville, ktorý je dnes súčasťou Londýna, ako najstarší syn škótskeho filozofa a historika Jamesa Milla a jeho manželky Hariet Burrowovej. Jeho otec pracoval najprv ako recenzent, takže príjem rodiny bol spočiatku slabší, no po získaní pevného vedúceho pracovného miesta vo Východoindickej spoločnosti, ktoré si získal po zverejnení kvalitnej historiografickej práce Dejiny Indie, sa ich príjem upravil do polohy vysokého nadštandardu. John Stuart následne nikdy nemusel pociťovať existenčné problémy, takže nakoniec ešte dodatočne pomáhal iným osobnostiam svojej doby (napr. Augustovi Comtovi a Herbertovi Spencerovi).[1] Otec James Mill patril medzi filozofických radikálov, ktorých cieľom bolo rozvíjať utilitaristickú filozofiu Jeremy Benthama.[2] Mal osobitný názor na výchovu detí, ktorú prakticky uplatnil v prípade vlastných detí, obzvlášť v dôkladnom a pedantnom edukačnom programe zameranom na všestranný rozvoj práve Johna Stuarta.
John Stuart Mill bol veľmi nadaný, čo v kombinácii so systematickou výchovou zo strany jeho otca umožnilo pozoruhodný rozmach jeho schopností. Už v treťom roku veku sa začal učiť po grécky a čoskoro bol schopný čítať gréckych historikov, rétorikov a dramatikov.[3] V ôsmom roku veku začal študovať latinčinu a algebru, pričom sám učil mladších súrodencov, v desiatich bol oboznamovaný s diferenciálnym počtom, do štrnástich rokov veku mal prečítanú väčšinu latinských a gréckych klasikov, bol dôkladne oboznámený s dejinami, tiež urobil rozsiahly kus práce v oblasti logiky, matematiky, analýzy a reflexie. Zvládol základy ekonomickej teórie.[2] V štrnástich rokoch absolvoval ročný pobyt vo Francúzsku v horskom prostredí, niekoľko dní zotrval aj v Paríži. Komponoval poéziu a zúčastňoval sa kurzov o chémii, zoológii a logike. V dvanástich John Stuart napísal svoju prvú knihu a v sedemnástich založil „utilitaristickú spoločnosť“. Následne začal úspešnú novinársku činnosť.[1]
Keď mal Mill dvadsať rokov, v dôsledku dlhodobého intenzívneho štúdia utrpel duševný kolaps, ktorý sa vyznačoval predovšetkým viacmesačnými depresiami a úzkosťami. Počas tohto obdobia musel prekonať prudkú intelektuálnu a mravnú krízu a hoci si dovtedy náročný vzdelávací program svojho otca pochvaľoval, teraz si uvedomoval dôležitosť nerozvinutých detských fantázií a pocitov. Istým spôsobom ustúpil od čírej logiky a venoval priestor aj citom krásy a dejinným hodnotám.[4] Kritickú fázu svojho života John Stuart Mill následne prekonal sám (napr. aj čítaním poézie) a pokračoval v životnej práci ako zamestnanec vo Východoindickej spoločnosti po stopách svojho otca. Štúdia práva v Oxforde, alebo v Cambridge sa ešte pred duševným zrútením zriekol (1823).

Harriet Taylorová
V roku 1830 sa stal Mill blízkym priateľom Hariet Taylorovej. Bola to invalidná manželka istého lekárnika, ktorá už so svojím manželom nebývala. Kým však tento manžel žil, Mill rešpektoval Taylorovej záväzky, aby mohla zostať verná až do konca. Vzťah s Hariet Milla ovplyvnil po zvyšok života mimoriadne hlboko – mala totiž podľa jeho vlastných slov zásadný význam pre jeho duševný a mravný vývoj, pričom Hariet mala nepochybne nemalý vplyv na Millovu obranu ženských práv (volebné právo žien a sociálna reforma). U svojej rodiny však John Stuart nenašiel pochopenie, a to obzvlášť v čase, keď sa po dvoch rokoch od smrti Taylorovej manžela s Hariet oženil (1851). Na výlete po Európe v roku 1858 však táto napokon ťažko ochorela a na pľúcnu chorobu zomrela, čo zanechalo na Millovi bolestivé stopy. Je pochovaná v Avignone vo Francúzsku, kde až do svojej smrti Mill každoročne niekoľko mesiacov prebýval, aby bol blízko jej hrobu.
V rovnakom roku, ako zomiera Hariet, odchádza John Stuart na dobre zabezpečený dôchodok z Východoindickej spoločnosti. Svoj ďalší život naplno venoval literárnej a politickej aktivite. V roku 1865 bol zvolený do britského parlamentu, kde často pôsobil v prospech Liberálnej strany. Stal sa prvým človekom v tomto prostredí, ktorý sa zasadzoval za volebné právo žien.
John Stuart Mill zomrel 8. mája 1873 v Avignone vo Francúzsku. Je pochovaný v tomto meste vedľa svojej manželky.

Filozofia
Jeho filozofia stavia na filozofii Jeremyho Benthama. Rozvíja utilitarizmus ďalej, odmieta uznať kvantitu nad kvalitou „lepšie je byť nespokojným Sokratom ako spokojným hlupákom“ – v eseji „o slobode“ sa zaoberá vzťahom medzi slobodou a autoritou, ich boj považuje za najvýraznejšiu črtu dávnych dejín
Tvrdí, že uplatnenie moci nad jednotlivcom je možné iba ak obmedzuje a poškodzuje svojimi činmi, správaním atď. slobodu iných, inak štát zasahovať nesmie. „Štát mi nemôže brániť aby som pil, aj keď sa tým poškodzujem, môže mi brániť iba v tom prípade, že svojím pitím ruším slobodu iných“ t. j. všetko čo sa týka iba jednotlivca má zostať absolútne slobodné.
Moc nesmie nikdy potláčať, obmedzovať, alebo kontrolovať:
-súkromné myšlienky a ich slobodný prejav
-individuálne záľuby a činnosti v snahe šťastne žiť
-styk s rovnako zmýšľajúcimi
Ľudia sú omylní, treba teda debatovať aj s menšinovými názormi, ktoré môžu byť v konečnom dôsledku tie správne.
Správanie a myslenie má byť chránené, nesmie byť vytvárané despotickou verejnou mienkou, tradíciami či zvykmi.
Individuálni občania sú zodpovední za seba, za svoje myslenie a pocity, záľuby, atď.
Spoločnosť ako celok zodpovedá len za celospoločenské záujmy
Aj legislatívy, ktoré sa snažia dosiahnuť dobro, ale užitím direkcie občana sú rovnako zlé ako tyrania…
Mill však uznáva potrebu štátu pri obmedzovaní slobody jednotlivca v niektorých prípadoch ako je napr. obmedzenie prejavu, ktorý iných navádza k sebapoškodzovaniu alebo poškodzovaniu iných, alebo obhajuje zásah do rodiny kvôli ochrane detí. Rovnako je zástancom povinného vzdelávania, ekonomický život taktiež zahŕňa spoločenský záujem a preto sa môže stať subjektom regulácií, voľný trh je však často efektívnejší.
Skutočná sloboda je v hľadaní dobra svojou cestou
Mill obhajuje zastupiteľskú parlamentnú demokraciu.
Demokraciu stotožňuje so zastupiteľstvom.
Pravá demokracia je podľa neho vláda všetkého ľudu, nie väčšiny.
Zastupiteľskú demokraciu ohrozujú:
-nevedomosť voličov (preto kladie dôraz na všeobecné vzdelanie),
-nevedomosť zastupiteľského zboru
-uprednostňovanie vlastných záujmov v rámci zastupiteľského zboru.

Dielo
A System of Logic, Ratiocinative and Inductive, 1843
Principles of Political Economy, I-II, 1848
Dissertations and Discussions, I-II, 1859
Essay on Liberty, 1859
Utilitarianism, 1861
Auguste Comte and Positivism, 1865
An Examination of Sir W. Hamilton's Philosophy, 1865
Autobiography, 1873

John Stuart Mill
- s Lockom zakladateľ liberálneho myslenia
- pokračuje v línii Benthama a Austina
- dielo „systém logiky“ a „dielo o slobode“
- liberalistické učenie o štáte
- ústrednou témou v učení o štáte je hodnota slobody
- nie slobody ako slobodnej vôle, ale skôr občianska a spoločenská sloboda
- zaoberá sa aj problémom vzťahu slobody a moci
- skúma hranice a povahu moci, ktorú spoločnosť môže legitímne vykonávať nad jednotlivcom
- uvedomuje si historický aspekt vzťahu slobody a moci – existuje od najstarších dejín
- analýza slobody v rámci grécka Ríma a Anglicka - sloboda bola vnímaná ako ochrana pred tyraniou politických vládcov
- ako jeden z liberálov je pozitivisticky orientovaný, odsudzuje francúzsku revolúciu a stavia sa kriticky aj k vzniku demokratických foriem vlády
- v jej rámci odmieta tyraniu väčšiny, radí ju medzi zlá pred ktorými sa musí mať spoločnosť neustále na pozore
- vzbudzuje strach preto, lebo pôsobí prostredníctvom verejnej moci
- zmysel ľudskej slobody vidí predovšetkým v slobode myslenia, cítenia, prejavu, svedomia
- hovorí že spoločnosť v ktorej neexistujú tieto slobody, nie je dobrá a slobodná spoločnosť
- ďalšie slobody - sloboda tlače, otázka tolerancie
- vedieť počúvať
- voči vláde väčšiny má výhrady aj preto, že intelektuálne a cnostne môže byť na nižšej úrovni ako menšina
- význam a hodnota štátu v presadzovaní vôle – občania by nemali byť zastrašovaní, terorizovaní, pod tlakom
- spoločnosť by bola ideálna, keby v nej vládli intelektuáli

 

  Umelci v čase biedermayerovského štýluu

Biedermayer - umenie
Johann Strauss mladší Kráľ valčíkov
Rettigová Magdaléna Dobromila
Annette von Droste-Hülshoff
Joseph Victor von Scheffel
 
Biedermayer u mňa doma
Johann Nepomuk Nestroy
Eduard Friedrich Mörike
Johann Strauss starší
Friegende Blatter
Franz Grillparzer
Antonín Machek
Antonín Dvořák

Franz Schubert
Eduard Gurk
Josef Lanner
Spitzweg Carl

Johann Nepomuk Antonius von Padua Hummel

Moje
webové stránky
 
 Cezmín: http://cezmin.wz.cz
Cezmín :
http://cezmin.wz.sk
 Vianoce: http://vianocesk.ic.cz
Veľká noc: http://velkanoc.ic.cz
 Svadba: http://svadbask.unas.cz
 Bylinky: http://bylinky.czweb.org
Čas Vianoc:
http://vianocesk.wz.cz
 Seniorka:
http://seniorka.szm.com
 Cintorín:
http://cemetery.zaridi.to
 Bábiky:
http://svetbabik.czweb.org
 
 Slovania: http://slovania.czweb.org
Jánska noc:
http://cbjanskanoc.ic.cz
 Pani Príroda:
http://eufrosyne.wz.cz
 Veľká noc:
http://velkanoc.czweb.org
 Gloria Polo:
http://gloriapolo.czweb.org
 Moji psíovia:
http://mikinka.czweb.org

  Milujem pani P... :
http://eufrosyne.wz.cz
 Cezmín ker  a alias:
http://cezmin.czweb.org
 Michal Krpelan:
http://michalkrpelan.wz.cz
 Aishwarya Ray z Indie:
http://aishwarya.wz.cz
 Horné Chlebany :
http://hornechlebany.unas.cz
 Rádioamatérstvo  :
http://cbrsk-chlebany.euweb.cz
 Múdra ako rádio:
http://www.mudraakoradio.euweb.cz
 CB Fan rádioklub Slovakia-CBRSK Chlebany:
http://cbrsk.euweb.cz
Blog Jánska noc a iné
http://www.cbjanskanoc.webovastranka.sk

Webové stráky, ktoré som urobila iným zdarma
Pes Buldog english:
http://ruda-etuda.czweb.org
 Seniorka a deti:
http://babka-radi.euweb.cz
 Olympionik:
http://olympionikholub.ic.cz

 Sedmičkári
http://rannisedmicka.ic.cz
 Práva dieťaťa:
http://dieta.czweb.org
   Späť| Obnoviť | Dopredu

Počítadlo pre Vaše stránky

by Cezmín Slovakia 1.6.2013 http://seniorka.szm.com ; http://cezmin.wz.cz