Táto stránka sa správne zobrazuje kódovaním Windows 1250. Stránky sú optimalizované pre Microsoft Internet Explorer 4.0 a viac pri rozlíšení 1280x1024 pixelov.
  
Späť| Obnoviť | Dopredu

Charakteristika viktoriánskej éry

Kráľovná Viktória, panujúca v období medzi 1837 - 1901, to bol čas viktoriánskej éry a medzníkom v histórii Veľkej Británie. Toto obdobie prinieslo veľa potrebnej prosperity, preto je toto obdobie tiež nazývané ako zlaté obdobie v britskej histórii.
Viktoriánska doba je ako pamiatka z niekoľkých dôvodov. V prvom rade Anglicko sa stalo svetovo najmocnejšou a najbohatšou krajinou vládnucou štvrtine svetovej populácie a tým najväčšou ríšou. Aj dopyt po tovare, ako je jedlo, oblečenie a bývanie podstatne zvýšili v dôsledku nárastu obyvateľstva zo 16 000 000 na 37 000 000. Medzi dva hlavné dôvody patrí: vysoká miera pôrodnosti, ktorá nastala po zlepšení životnej úrovne ľudí v dôsledku toho sa zvýšil počet žien, ktoré by mohli mať deti, zatiaľ čo úmrtnosť sa znížila keďže nebola žiadna rozsiahla epidémia, a tiež preto, že zdravotnícke zariadenia sa vylepšovali o nové formy liečenia a novšie inštrumenty k tomu potrebné.
Počet tovární viedol k zlepšeniu životných i pracovných štandardov ľudí. To viedlo k vzniku rôznych mies. Železnica nahradila tradičné konské povozy dovtedy slúžiace ako spôsob dopravy. Okrem toho, bol doslova boom s množstvom vedeckých vynálezov ako napríklad telefón, rádio, parné stroje - železnice, šijacie stroje atď.
Kultúre, rovnako ako architektúre sa veľmi darilo počas tohto obdobia. Novogotická architektúra bola pozoruhodným výsledkom stretu medzi gotickými a klasickými ideálmi. Navyše, v roku 1851, bola veľká výstava, ktorá zobrazuje najlepšie inovácie z 19. storočia organizovaná ako prvá svojho druhu. Fotografie sa objavujú počas tohto obdobia, prvá fotografia je, že sa dala vyfotografovať sama kráľovná Viktória. Ona sa stala prvým monarchom, ktorý bol fotografovaný. Hudba sa takisto stala nesmierne populárnou počas tohto obdobia. Dychovky so svojimi vystúpeniami na pódiách sa stali dobre známe. Nahrávanie hudby počas tejto doby bolo neobvyklé. Obvyklý obraz bol, že ľudia išli pokojne cez parky a tam hrala dychovka naživo.
Dôležitý vývoj tohto obdobia bol pokrok aj v rôznych spôsoboch komunikácie. Tovar sa môže teraz ľahko prepravovať prostredníctvom parníkov a železníc, ktoré dopomohli k uľahčeniu obchodu. Parné lode sa stali populárnym cestovným prostriedkom na medzinárodnej úrovni. Navyše ešte kino, telefón, telegraf, autá a lietadlá dali podnet k rastu ekonomiky v Británii. Systém panovania kráľovnej Viktórie dal zelenú pre vedecký pokrok s míľovými krokmi. Éter a chloroform začali byť používané ako anestetiká. Tieto anestetiká boli tiež použité u zubárov, kde je veľa bolesti. Okrem toho bola zavedené aj dezinfekcia vo forme používania kyseliny karbolovej (fenol).
Hoci táto éra je medzníkom pre bezpočet vecí, táto éra tiež svedkom temnejších stránok rýchlemu pokroku. Chudoba sa podstatne zvýšila, pretože pribudlo veľké množstvo kvalifikovaných robotníkov a nekvalifikovaní ľudia mali udržiavanú nízku mzdu doslova na minime. Bývanie sa stalo ťažkým, sídliská chudobných robotníkov bolo preplnené. Navyše táto éra bola neslávna pre rastúcu mieru detskej práce v baniach a továrňachkde napriek nízkemu veku boli deti prinútené pracovať až 16 hodín denne. Veľká Británia bola zasiahnutá aj veľkým sociálnym zlom, ktorým bola  prostitúcia. Vzhľadom k ekonomickej situácii trpia hlavne samotné ženy veľkými existenčnými ťažkosťami, ktoré ich dohnali k tejto forme podnikania - prostitúcii. V Londýne, bol vek dievčat, ktoré išli do samoobživy prostitúciou v rozmedzí 15 až 22rokov. Toto obdobie možno opísať ako jedno z najdynamickejších v histórii Veľkej Británie, pretože na jednej strane toto obdobie žalo zlaté plody vedy a techniky, ale na strane druhej tiež znamenalo vznik rôznych spoločenských ziel.

Romantizmus vo viktoriánskej ére

Romantizmus, ako koncept, sa stále viac rozširuje v pôvode, ako aj vo vplyve v porovnaní s osvietenským hnutím, ktoré začalo najprv na menšej úrovni, neskôr sa prepracovalo do masívneho hnutia.

Vznik romantizmu v literatúre
Romantizmus sa vyvíja z krátkeho obdobia preromantizmu, ktoré vzniklo ako protiklad k pomerne dlhému obdobiu klasicizmu, pričom potláča všetko presné, dokonalé, vznešené a usporiadané. Miesto toho odmieta deliť literatúru na vyššiu a nízku, rovnako ako odmieta i spoločenské vrstvy, a prestáva vidieť krásu v klasickej antickej literatúre, tak typickej pre klasicizmus. Tento nový smer vychádza z dvoch koreňov: sentimentalizmu (autori sa začínajú venovať citovému životu hrdinov a ich vnútornej analýze, hoci sú to hrdinovia často precitlivelí a naivní – tento štýl existoval najmä vo Francúzsku, Anglicku a Nemecku) a z hnutia Sturm und Drang (Búrka a vzdor), ktoré vzniklo v Nemecku a snažilo sa o zrušenie feudálnej závislosti.

Prejavy romantizmu
Diela romantických autorov spoznáme vďaka tomu, že vo svojich dielach kládli dôraz na city, fantáziu, či osamelosť, ktorá vyplývala z rozporu medzi snom a skutočnosťou či z nepochopenia spoločnosťou. Hrdinom diela sa často stáva výnimočná osoba (tulák, zločinec, vyvrheľ spoločnosti, burič, revolucionár), ktorým je autor sám, čím sa búri proti spoločnosti. Ak aj nachádza útechu a pochopenie v láske, tá je vždy tragická a nenaplnená. Hrdina sa nechce prispôsobiť svetu a realite, v ktorej žije, preto sa často obracia do vlastného vnútra, ktoré analyzuje a nakoniec sa do neho často celkom uzatvára, obracia sa k prírode, ktorú obdivuje a velebí, jeho kroky vedú k ľuďom a vrstvám vytlačených na okraj spoločnosti. Romantický hrdina – muž – je aktívny, často zamilovaný a je schopný vraždy i samovraždy, len aby získal svoju lásku, ale romantická žena je naopak pasívna, nerobí nič, aby zmenila chod sveta, len zostáva verná svojmu manželovi alebo milencovi. Autori často svoje námety čerpajú zo stredovekej minulosti alebo z ľudovej tvorby, pričom často tvoria diela, ktoré majú vyzdvihovať utláčané národy a pripomínať im ich korene (vznik nacionalizmu). No napriek tomu, že je to obdobie ovplyvňujúce všetky európske literatúry, nevyvíja sa v každej krajine rovnakým smerom, ale má svoje zásadné odlišnosti.

Anglická literatúra
Anglická romantická literatúra čerpala tak z ústnej ľudovej slovesnosti, ako aj z diel Williama Shakespeara, v ktorých nachádza to, čo ju tak fascinuje – lásku, nenávisť, majetok, smrť. Za zakladateľa romantickej literatúry u násje  považovaný George Gordon Byron, ktorý žil podobne ako jeho romantickí hrdinovia, čo len podporovalo záujem o romantizmus a rozmach tohto literárneho obdobia. Walter Scott sa najviac inšpiruje ľudovou tvorbou a historickým baladám, čím sa stal otcom historického románu a historickej poviedky.

George Gordon Noël Byron

George Gordon Noël Byron (* 22. január 1788, Londýn, Spojené kráľovstvo - † 19. apríl 1824, Mesolóngi, Grécko) bol anglický básnik, predstaviteľ romantizmu.
Detstvo a vzdelanie
Narodil sa v rozvrátenej aristokratickej rodine, ktorá bola spriaznená s rodom Stuartovcov, ako syn Johna Byrona a Catherine Gordonovej. Vyrastal v škótskom prístave Aberdeen, kam sa jeho matka presťahovala krátko po jeho narodení. Rodičia nežili spolu a jeho otec zomrel, keď mal len tri roky, pričom ich zanechal úplne bez prostriedkov. Hysterická matka ho zahŕňala striedavo prejavmi prehnanej lásky a divokej zúrivosti, a tak vďaka tomu z neho pomaly začal vyrastať samotár. Nakoľko bol od narodenia postihnutý a kríval, jeho veľkou vášňou sa stali knihy. Miloval cestopisy a historické knihy. Jeho pestúnka ho oboznámila so všetkými tradičnými škótskymi rozprávkami a legendami. Ako desaťročný zdedil po bezdetnom strýkovi veľký majetok a titul lorda. Odišiel na svoje panstvo Newstead v Nottinghame a odtiaľ odišiel do školy v Harrow, kde vynikal nad svojimi rovesníkmi športovými výsledkami i duševne. Tam našiel svoju prvú lásku - Mary Chaworthovú, ktorá však jeho city neopätovala. Neskôr odišiel na univerzitu v Cambridge študovať politické právo, a tu našiel i priateľov na celý život, akými boli John Cam Hobhouse, C. B. Davies a C. S. Matthews.

Literárne začiatky
Už v druhom ročníku začal Byron vydávať svoje prvé básnické pokusy pod názvom Hours of Idleness (Hodiny nečinnosti). Zbierka mala medzi jeho priateľmi a medzi študentmi veľký úspech, hoci neskôr vyšla v Edinburghu zdrvujúca kritika, ktorá ho veľmi nazlostila. Reakciou na ňu je jeho satira Anglickí bastardi a škótski recenzenti, v ktorej ostro a nespravodlivo kritizoval všetkých významných anglických i škótskych básnikov (Robert Southey, William Wordsworth, Samuel Taylor Coleridge), za čo sa im neskôr ospravedlnil.

Politika
Keď dosiahol plnoletosť, mal sa ujať svojho miesta v Snemovni lordov. Anglická mládež nadšene uvítala francúzsku revolúciu v roku 1789, no jakobínsky teror už menej, a počas vlády Napoleona sa v nich rozdúchalo vlastenectvo. V rokoch 1809 - 1811 Byron odcestoval do Portugalska, potom do Španielska, do Grécka a nakoniec do Carihradu, no Grécko bolo tým miestom, ktoré mu napokon úplne počarilo. Do Anglicka sa vrátil až v roku 1811. Aby zabudol na svoj smútok za matkou a jedným z najstarších priateľov - Matthewsom - pripravil vydanie básne v dvoch spevoch, ktorá je zároveň i poetickým denníkom z jeho cesty - Putovanie Childa Harolda, alebo niekedy nazývaná aj Child Haroldova púť. V nasledujúcom roku predniesol v snemovni svoj prvý prejav, ktorý mu priniesol úspech. Bol menovaný do výboru, ktorý menil trest smrti na pokutu alebo väzenie. Tento jeho politický úspech tak trochu zatlačil do úzadia úspech jeho Putovania Childa Harolda. Do tej doby prehliadaný Byron a stal osobnosťou a bol pozývaný do všetkých salónov.

Ženy a deti
Spoznal Caroline Lambovú, ženu, ktorá sa do neho zamilovala a prenasledovala ho všade, kam sa pohol, dokonca sa i v náznakoch pokúšala o samovraždu, no pre neho bola len jednou z mileniek. Po štyroch rokoch sa stretol so svojou nevlastnou sestrou Augustou, ktorá si s ním, na rozdiel od svojho manžela, dobre rozumela, dokonca až tak dobre, že keď sa jej v apríli 1814 narodila dcéra Elizabeth Medora, bolo veľmi pravdepodobné, že jej otcom bol Byron, ktorý Auguste venoval mnohé zo svojich básní. Začiatkom roku 1815 sa oženil s bohatou dedičkou a nadanou poetkou Annou Izabelou Milbankovou, ich manželstvo však nebolo šťastné. Na rozdiel od Byrona, ktorý zastával názor, že každý z manželov si môže ísť vlastnou cestou, sa rozhodla zachrániť jeho hriešnu dušu, čo sa jej však nemohlo podariť. Byron naďalej udržoval vzťah s mnohými ženami, medzi nimi i s nevlastnou sestrou Augustou, a mal pocit, že ho manželka stále sleduje a obmedzuje. Koncom roka 1815 sa im narodila dcéra Augusta Ada, ale už po mesiaci odišla Annabella k rodičom a požiadala o povolenie k rozluke, s čím Byron musel súhlasiť. Koncom apríla roku 1816 musel Byron kvôli škandálu sprevádzajúcemu jeho rozvod opustiť Anglicko.

grófka Teresa Guiccioli

Lord Byron na jeho smrteľnom lôžku, ako namaľoval Joseph-Denis Odevaere c.1826 Olej na plátne

Neskôr sa stretol s Claire Clairmontovou, nevlastnou sestrou Mary Godwinovej, vtedy ešte len priateľky mladého anglického básnika Percy Bysshe Shelleyho, s ktorým sa vďaka nej zoznámil, hoci si s ňou neodpustil malý románik. Byron odišiel do Belgicka, kam za nim prišla Claire i so sestrou a Shelleym, a oznámila mu, že je tehotná, no vzťah k nemu to nevylepšilo, ale práve naopak, z jeho záujmu zostala len nechuť. Shelley mu naopak bol sympatický na prvý pohľad. Spolu navštevovali Chillonský hrad, ktorý Byrona inšpiroval k napísaniu básne Chillonský väzeň.
Zo Švajčiarska odišiel najprv do Milána, a odtiaľ cez Veronu do Benátok. Na jar v roku 1818 tam za ním prišli Shelley, Mary i Claire s ich dcérou Allegrou, no Byron bol ochotný sa o dcéru starať, ale jej matku nechcel ani vidieť. V Taliansku Byron spoznal 19-ročnú Terezu, ktorá sa musela vydať za 60-ročného grófa Guiccioliho, a čoskoro sa stala Byronovou milenkou. Tereza po čase požiadala pápeža o rozvod a žila s Byronom. Ten zatiaľ svoju maličkú dcérku Allegru umiestnil do ženského kláštora, a Shelleyovcom napísal, že je to len dočasné.
Straty
Postupne sa zhoršovali aj Byronove vzťahy k jeho vydavateľovi Murrayovi, no napriek tomu ešte vydal dielo Kain, ktoré pobúrilo britskú spoločnosť, pretože sa príliš dotýkalo zažitých konvencií. Posledné spevy Dona Juana a Vidinu sna však už vydal John Hunt.
Na jar roku 1822 dostal Byron správu, že jeho dcéra Allegra ochorela, no hoci jej poslal svojho najlepšieho lekára a Shelleyho, Allegra napokon zomrela. Ešte v lete toho roku zomrel aj Shelley, keď sa plavil na svojej malej plachetnici „Ariel“ cez zátoku Livorna. Toskánska vláda nariadila jeho spálenie.
Nedlho po jeho smrti sa Byron s Terezou presťahovali do Janova. Tam pracoval na ďalších spevoch Dona Juana, ale v hĺbke duše cítil, že jeho dni v Talianskusa končia. Nechcel Tereze ublížiť, ale svoj ďalší život si tam už nedokázal predstaviť, hoci sa nechcel vrátiť ani do Londýna. V roku 1823 sa vážne zaoberal prípravami na pomoc gréckemu povstaniu proti tureckej nadvláde. Začal konať ako politik a diplomat. Keď pristál pri Mesalóngi, priviezol strelivo, lieky i peniaze pre vojakov. O svojom osude si nerobil nijaké ilúzie, prišiel do Grécka zomrieť. Predstavoval si, že zomrie v boji, no vo februári 1823 dostal záchvat podobný mŕtvici. Niekoľko dní na to prechladol a - napriek úsiliu lekárov -zomrel (podľa niektorých zdrojov zomrel na maláriu alebo reumatickú horúčku). Ostala po ňom len jeho nesmrteľná poézia a povesť večného tuláka a rebela.
Tvorba
Byronova poézia sa vyznačuje revolučným duchom, odráža silné citové zážitky, sústreďuje sa na vnútorný svet hrdinu trpiaceho hlbokou melanchóliou. Byronov hrdina pohŕda konvenčnou morálkou, obhajuje spravodlivosť a je pomstiteľom bezprávia. Túžba jeho hrdinov po slobodnom vývoji človeka, túžba utiecť a zároveň aj odhodlanie zúčastniť sa národnooslobodzovacích bojov je pre neho charakteristická rovnako ako búrliváctvo, krajný individualizmus, boj za slobodu národov, titanizmus (hrdina sa cíti silný niesť zodpovednosť za premenu spoločnosti). Romantický hrdina je pre autora prostriedkom na vyjadrenie vlastných názorov a pocitov. Autor sa so svojím hrdinom otvorene stotožňuje. Dielo sa tak stáva romantickou sebavýpoveďou spisovateľa. Aj pri zobrazovaní hrdinov sa zameriaval na vykresľovanie ich duševných stavov. Jazyk literárneho diela obsahuje prvky hovorovej reči, lebo do literatúry boli uvádzané postavy z nižších spoločenských vrstiev. Pokúšal sa prebudiť národné povedomie, preto často vychádzal z minulosti národa. Bohatý prameň podnetov nachádzal spolu s romantikmi v ľudovej slovesnosti. Je tvorcom básnickej poviedky, ktorá okrem deja obsahuje vlastné úvahy a básnikove city. Jej vplyv sa prejavil v slovanskej literatúre (u nás je to napr. Janko Kráľ, Ján Botto, v českej literatúre napr. Karel Hynek Mácha).

Dielo - Poézia
1807 – Hodiny nečinnosti (Hours of Idleness), prvotina, básnická zbierka
1809 – Anglickí bardi a škótski recenzenti (English Bards and Scotch Reviewers)“, satirická báseň
1816 – Pieseň pre ludditov (Song for the Luddites), báseň je výrazom rozhorčenia robotníkov proti vykorisťovaniu
1813 – Džaur (The Giaour), poéma
1813 – Nevesta z Abydu (The Bride of Abydos), poéma
1814 – Korzár (The Corsair), poéma
1814 – Lara, poéma
1816 – Parisina, poéma
1816 – Chillonský väzeň (The Prisoner of Chillon), báseň preniknutá túžbou po slobode
1816 – Obliehanie Korintu (The Siege of Corinth), poéma
1818 – Beppo, básnická poviedka
1819 – Mazeppa, poéma kritizovaná najmä pre náboženský skepticizmus
1823 – Ostrov (The Island), satirická skladba inšpirovaná veronským kongresom
1823 – Bronzový vek (The Age of Bronze)
Filozofické básne
1821 – Kain (Cain) – filozofická hra
1817 – Manfréd (Manfred) – filozofická hra, kde Manfréd, žijúci na svojom hrade vo švajčiarskych Alpách o polnoci využije svojich tajomných duševných schopností a privolá vesmírnych duchov, tí mu ponúknu dlhý vek a silu. To Manfréd odmieta a žiada duchov, aby mu dali zabudnutie, takú moc však nemajú, a tak mu vyčaria prekrásnu ženu. Manfréd omdlieva, je prenesená kliatba a potom hlboko preciťuje údel človeka.
Lyrika
1815 – Hebrejské melódie (Hebrew Melodies), krátka zbierka lyrických básní
1816 – Sen (The Dream), báseň
1816 – Childe Haroldova púť, dielo začína ako satira na rytierske romány a pokračuje ako básnikov denník z jeho ciest
1818 – 1820 – Don Juan, nedokončený veršovaný satirický román (epos), v ktorom sprevádza hrdinu po celom svete
Divadelné hry
1821 – Marino Faliero, dóža benátsky (Marino Faliero, Dodge of Venice)
1821 – Dvaja Foscariovci (The Two Foscari)
1822 – Werner, tragédia
1821 – Sardanapal (Sardanapalus)
1822 – Nebo a zem (Heaven and Earth)
1817 – Tassov žalospev (The Lament of Tasso), dramatický monológ o básnikovi, ktorý sa zaľúbil do Leonory d’Este
1824 – Premena mrzáka (The Deformed Transformed), nedokončená tragédia
Danteho proroctvá (The Prophecy of Dante), dramatický monológ.
George Gordon Byron

Putovanie Childa Harolda, moderný epos - autobiografické dielo, kde sa hrdina rozchádza so svojou spoločenskou vrstvou a bojuje proti tyranstvu, no napokon predčasne zomiera.
Manfréd, román o boji proti usporiadaniu sveta i proti bohu, no tento boj je neúspešný.

Percy Bysshe Shelley

Percy Bysshe Shelley anglický romantický básnik
Narodenie 4. august 1792 Field Place, Horsham, Sussex, Spojené kráľovstvo
Úmrtie † 8. júl 1822 (29 rokov) Lerici, Taliansko
Bol popredný anglický romantický básnik. Je považovaný za jedného z najlepších lyrických básnikov píšúcich po anglicky. Stal sa idolom budúcich dvoch alebo troch generácií básnikov (vrátane hlavných viktoriánskych básnikov Roberta Browninga, Alfreda Tennysona, Dante Gabriela Rossettiho, Algernona Charlesa Swinburnea, Williama Butlera Yeatsa a Subramanya Bharathyho). Známy bol aj jeho vzťah so súčasníkmi Johnom Keatsom a lordom Byronom, všetci traja napokon zomreli predčasne v mladom veku.
Jeho manželkou bola Mary Shelleyová, ktorá sa preslávila hororovým románom Frankenstein alebo Moderný Prometeus.
Diela
(1811) The Necessity of Atheism (Nutnosť ateizmu)
(1819) The Cenci
(1820) Prometheus Unbound (Odpútaný Prométheus – dramatická báseň o Prométheovi.)
(1821) A Defence of Poetry (Obrana básnictva)

Odpútaný Prometheus, námet čerpaný z antickej básne o hrdinovi, ktorý sa vzoprel bohom; je autorovým stelesnením víťazstva dobra nad zlom, i preto je dielo považované za symbol boja za slobodu.

Walter Scott

Walter Scott
Raeburnov portrét Waltera Scotta
Sir Walter Scott, 1. BARONET (15. augusta 1771, Edinburgh - 21. septembra 1832, Abbotsford) bol škótsky básnik, prozaik, románopisec a zberateľ škótskych balád, predstaviteľ romantizmu. Je považovaný za zakladateľa historického románu. Jeho historické romány sú považované za jedny z najvýznamnejších anglických vôbec, pretože ovplyvnili tvorbu niekoľkých generácií a boli veľmi populárne.
Život
Pochádzal z právnickej rodiny. V mladosti ochorel detskou obrnou a ochrnul na jednu nohu. Detstvo prežil u svojho dedka na škótsko-anglickom pomedzí, kde si veľmi obľúbil rozprávky a ľudovú slovesnosť. V roku 1792 absolvoval právo na Edinburghu univerzite, stal sa právnikom av rokoch 1806-1830 bol úradníkom najvyššieho súdu v Edinburghu. Roku 1812 sa spriatelil s anglickým básnikom Lord Byron, ktorý svojím revolučným romantizmom do istej miery ovplyvnil jeho tvorbu.
Začínal ako romantický básnik. Už jeho kniha z roku 1805 Pieseň posledného škótskeho barda (The Lay of the Last Minstrel) sa stala bestsellerom (za 4 roky sa predalo 21 000 výtlačkov). Vrcholom jeho básnickej tvorby je Jazerná panna (The Lady of the Lake) z roku 1810, v ktorej sa panovník zamiluje do škótskej horalky.
V roku 1814 vydal anonymne dielo Waverley aneb Pred šesťdesiatimi rokmi (Waverley, or Tis Sixty Years Since), v ktorom sa hlavný hrdina postaví na stranu škótskych horalov, ktorí osnovují povstania proti kráľovi. Obrovský úspech diela povzbudil Scotta na písanie ďalšie historických románov. V krátkom čase vydáva diela Guy Mannering (1815), Starožitník (1816), Rob Roy (1817), Ivanhoe (1819) a tri rady románov, ktorým dal súhrnný názov Príbehy môjho domáceho (Tales of My Landlord). Prvý rad obsahuje napr román Čierny trpaslík 1816) a Starí smrteľníci (1816), druhá potom vrcholný Scottov román Srdce Edinburghu (1818) a v tretej sú zase romány Povesť o Montrose (1819) a Nevesta z Lammermooru (1819). Ku koncu života sa tvorba Walter Scotta vyznačovala klesajúcou umeleckou úrovňou. Napriek tomu aj v tejto dobe napísal skvelé romány ako je napr Talisman (1825) alebo Kráska z Perthu (1828).
Svojim zmýšľaním bol konzervatívec, ktorý cez silné vplyvy romantizmu realisticky líčil veľká historická hnutia a krízy feudálneho stredoveku a svojím dielom ovplyvnil celý literárny svet prvej polovice 19. storočia. Jeho život Beletristicky spracovala Marie Michlová vo svojom románe Smrť múz (Torst, 2012).
Poézia
Ľudové spevy škótskeho pohraničia (1802-1803, Minstrels of the Scottish Border) - zobrané škótske balady)
Pieseň posledného škótskeho barda (1805, The Lay of the Last Minstrel)
Marmion (1808) - opisuje bitku medzi Angličanmi a Škótmi na Floddenskom poli v roku 1513, v ktorej zvíťazili Angličania a bol zabitý škótsky kráľ Jakub IV. Stuartovec
Jazerná pani (1810, The Lady of the Lake) - toto dielo zaznamenalo veľký úspech, ale Byron so svojimi Poemami Scotta predčil, preto si Walter vyberá nový žáner - historické poviedky a romány
Historické romány
Waverley (1814), autorovho románová prvotina, ktorá zachytáva povstanie v Škótsku v roku 1745. Dielo má už typické črty autorovej tvorby: dokonalé zachytenie doby, verné zachytenie historických skutočností a napínavo rozvíjaný dej
Guy Mannering (1815)
Starí smrteľníci (1816, Old Morality)
Čierny trpaslík (1816, The Black Dwarf)
Starožitník (1816, The Antiquary)
Rob Roy (1817), román zachytávajúci život jedného zo škótskych národných hrdinov, vodca škótskych horalov Roberta Roya, bojujúceho proti Angličanom na začiatku 18. storočia
Srdce Edinburghu (1818, The Heart of Midlothian), vrcholný autorov román, ktorého dej sa odohráva v rokoch 1736-1751 a líči dojemný príbeh dvoch sestier, z ktorých mladšia je odsúdená na smrť a staršia jej osobnou obetavosťou vyprosí u londýnskeho súdneho dvora milosť
Ivanhoe (1819), najznámejší autorov román
Nevesta z Lammermooru (1819, The Bride of Lammermoor), román sa stal podkladom pre operu Gaetana Donizettho
Povesť z Montrose (1819, A legend of Montrose), román, ktorého dej sa odohráva v Škótsku v roku 1644 za občianskej vojny. Ústredným motívom tohto románu je reakčne monarchistické povstanie škótskych horalov, ktoré podľa autorovho názoru bolo už vopred odsúdené na neúspech pre neorganizovanosť a rodové nepriateľstvo
Opát (1820, The Abbot), román opisujúci osudy škótskej kráľovnej Márie Stuartovej
Kláštor (1820, The Monastery).
Kenilworth (1821), román odohrávajúci sa "v dobách starom, veselom Anglicku" za panovania kráľovnej Alžbety I. pôsobí živou kresbou prostredia a dejom plným dobrodružstva a napätia.
Pirát (1821, The Pirate)
Quentin Durward (1823), historický román odohrávajúci sa vo Francúzsku v dobe vlády Ľudovíta XI. a osou jeho deja je súperenie Ľudovíta XI. s burgundským vojvodom Karlom
Talizman (1825, The Talisman), román odohrávajúci sa v Sýrii a Palestíne za tretej krížovej výpravy (1189-1192), ktorú viedol anglický kráľ Richard I. Levie srdce
Woodstock (1826)
Krásavica z Perthu (1828, The Fair Maid of Perth), román sa stal podkladom pre operu George Bizeta
Gróf parížsky (1832, Count Robert of Paris)
Románove kroniky
Chirurgova dcéra (1827, The Surgeon 's Daughter)
Vdova z Vysočiny (1827, The Highland Widow)

Walter Scott - Jazerná panna, rozsiahly epos o Márii Stuartovnej
Ivanhoe, historický román – prerozprávanie príbehu o anglickom kráľovi Richardovi Levie srdce a dobe, kedy v jeho neprítomnosti vládol ľud.

Charlotte Brontëová

 Charlotte Brontëová - Narodenie 21. apríl 1816 Thornton, Yorkshire, Spojené kráľovstvo, Úmrtie †31. marec 1855 (38 rokov) Haworth, Yorkshire, Spojené kráľovstvo, Manžel Arthur Bell Nicholls, Rodičia Patrick Brontë, Maria Brontëová. Bola britská spisovateľka, sestra spisovateliek Anny a Emily Brontëových a básnika a maliara Patricka Branwella Brontë.
Život
Charlotte Brontëová sa narodila ako tretie dieťa zo šiestich írskemu anglikánskemu reverendovi Patrickovi Brontë (pôvodne sa písal "Ó Proinntigh") a jeho žene Marii Brontëovej, rodenej Branwellovej. V roku 1820 sa rodina presťahovala do Haworthu, kde 15. septembra 1821 ich matka skonala na rakovinu. Päť dcér a jedného syna zverila do opatery svojej sestre Elizabeth Branwellovej. Súrodenci sa utiahli do snového sveta, Angrie, pre ktorý Charlotte s bratom Branwellom píšu noviny. V roku 1824 Charlotte spolu s troma zo štyroch sestier poslali do internátnej školy "Clergy Daughters' School" v Cowan Bridge v Lancashire. Dve staršie sestry - Mária a Elisabeth - opustili školu skôr a onedlho na to v roku 1825 zomreli na tuberkulózu. Charlotte a Emily sa domov vrátili v roku 1825.
Charlotte pokračovala vo vyučovaní doma, až pokým ju neposlali do školy "Roe Head school" v Mirfielde, kde študovala od roku 1831 do roku 1832. Tu stretla svoje celoživotné priateľky a dopisovateľky Ellen Nusseyovú a Mary Taylorovú. O tri roky neskôr sa do tejto školy vrátila ako učiteľka a učila tu v rokoch 1835 – 1838. V roku 1839 sa zamestnala ako guvernantka v rôznych rodinách a pracovala v tejto pozícii až do roku 1841. O rok neskôr, v roku 1842 odcestovala so svojou sestrou Emily do bruselského penzionátu de Demoiselles madam Hegerovej, kde sa zamilovala do manžela zakladateľky penziónu, profesora Constatina Hegera (1809 – 1896.
Z penziónu sa vrátili predčasne, keď v roku 1842 zomrela ich teta Elizabeth Branwellová, ktorá sa starala o ich rodinu po smrti ich matky. Charlotte sa ešte sama vrátila v januári 1843 do Bruselu, aby tu získala učiteľské miesto, no jej druhý pobyt tu nebol veľmi šťastný; cítila sa osamelá, chorá túžbou po domove, no najmä hlboko závislá na Constantinovi Hegerovi. Po návrate domov v roku 1844 sa pokúšala presadiť vlastnú školu, kde vyučovala angličtinu a Emily hudbu, no pre nedostatok študentov však aj tento projekt stroskotal. Spolu so sestrami sa usadila v Haworthe, kde prežívali z malého príjmu od otca.
Leto 1848 bolo krátkym šťastným obdobím, ktoré sestry spolu prežili. Starosti im robil len zdravotný stav brata Branwella, ktorý v septembri toho roku umrel na zápal priedušiek, následky dlhoročného alkoholizmu a závislosti na ópiu, hoci Charlotte verila, že to boli len príznaky pľúcnej tuberkulózy. Onedlho na to sa zhoršil aj zdravotný stav Emily a Anny, ktoré krátko na to obe zomreli na tuberkulózu (Emily v decembri 1848 a Anna v máji 1849).
Charlotte sa ako jediná zo sestier v roku 1854 vydala, za Arthura Bella Nichollsa, pomocného farára svojho otca. Podľa úmrtného listu zomrela o deväť mesiacov neskôr, v marci 1855, počas svojho prvého tehotenstva, na tuberkulózu, je však pravdepodobné že šlo o Hyperemesis gravidarum. Ako dôvod smrti sa spomínal aj týfus, nakoľko jej najstarší sluha v domácnosti zomrel na túto chorobu len krátko pred ňou. Pochovali ju do rodinnej krypty v kostole The Church of St. Michael and All Angels v Haworthe v Yorkshire.
Posmrtne vydaná biografia od spisovateľky Elizabeth Gaskellovej, na vydanie ktorej dohliadal aj Charlottin otec Patrick Brontë, bola dlho považovaná za štandardný zdroj informácii o jej živote, bola veľmi kritizovaný feministkami ako Elaine Showalterová.
Tvorba
Charlote spolu s ostatnými súrodencami, ktorý prežili – bratom Branwellom a sestrami Emily a Anna, boli silne ovplyvnení otcovou knižnicou, v ktorej sa nachádzali ako diela Waltera Scotta, Georgea Gordona Byrona, tak i príbehy z tisíc a jednej noci, čo ovplyvnilo ich literárnu tvorbu o vysnívanom kráľovstve Angrie, no taktiež ich neskoršiu publikovanú tvorbu. Mnoho z Charlottinej tvorby je založené na jej osobných zážitkoch a skúsenostiach. Tak napr. škola "Clergy Daughters' School" v Cowan Bridge v Lancashire sa stala námetom pre vznik Lowoodskej školy v románe Jane Eyre (Jana Eyrová) a neopätovaná láska profesora Hegera z bruselského penziónu sa stala námetom jej románu The Professor (Profesor) a čiastočne i románu Villette.
Keď sa všetci traja súrodenci po otcovej smrti usadili v Haworthe, venovali sa najmä vlastnej tvorbe a v roku 1846 vydali spoločnú zbierku básní pod mužskými pseudonymami Currer (Charlotte), Ellis (Emily) a Acton (Anna) Bellovci. Nepriaznivá kritika a iba tri predané exempláre však neodradili sestry od písania. V roku 1847 vydali sestry každá svoj román a stali sa zo dňa na deň slávnymi. Charlottin román Jana Eyrová slávil veľký úspech, zatiaľ čo Emilyn román Búrlivé výšiny sa stretol s nepochopením a Annin román Agnes Greyová bol klasifikovaný ako ľahké čítanie. Keďže boli diela vydané pod mužskými pseudonymami, vznikli dohady o tom, kto sú autori týchto románov. Niektorí dokonca hovorili o tom, že ide o jednu osobu. Vydavatelia ryžujúci zo situácie tieto dohady ešte podporovali. Sestry sa nakoniec rozhodli odhaliť svoju identitu. Ich diela však naďalej vychádzali pod ich pseudonymami.
Dielo
Brontëovej list pre Ellen Nusseyovú
1846 - Poems by Currer, Ellis, and Acton Bell, (spoločná zbierka básní sestier Brontëových)
1847 - Jana Eyrová (Jane Eyre)
1849 - Shirley
1853 - Villette
1857 - The Professor (Profesor), dielo bolo napísané ešte pred románom Jana Eyrová, no vyšlo až posmrtne
Diela o autorke
Margaret Smithová - The Letters of Charlotte Brontë, 3 diely
Elizabeth Gaskellová - The Life of Charlotte Brontë
Winifred Gerinová - Charlotte Brontë
Lyndal Gordon - Charlotte Brontë: a passionate life
Margot Petersová - Charlotte Brontë: Unquiet Soul
Ellis Chadwicková - In the Footsteps of the Brontës
Rebecca Fraserová - Charlotte Brontë
Juliet Barkerová - The Brontës
Barbara Whiteheadová - Charlotte Brontë and her Dearest Nell
Lucasta Millerová - The Brontë Myth
Juliet Barkerová - A Life in Letters
Rebecca Fraserová - Charlotte Brontë and her Family
Christine Alexanderová & Margaret Smithová - The Oxford Reader's Companion to the Brontës
Edward Chitham - A Brontë Family Chronology

Charlotte Brontëová - Jana Eyrová, milostný vzťah ľudí z rôznych spoločenských vrstiev.

Emily Brontëová - Búrlivé výšiny, román o anglickej viktoriánskej vyššej vrstve a jej živote – dielo má tak romantické, ako aj realistické prvky.

John Keats

John Keats (* 31. október 1795, Londýn – † 23. február 1821, Rím)
Bol posledný z veľkých romantických básnikov anglickej literatúry. Popri Byronovi a Shelleym bol kľúčovou postavou hnutia druhej generačnej vlny básnikov romantizmu. Publikoval len každé štyri roky. Počas krátkeho života nebol dobre prijatý kritikou ale jeho neskorší vplyv na tvoriacich autorov bol značný, napríklad na Alfreda Tennysona a Wilfreda Owena. Keatsova poézia je charakterizovaná citovou obraznosťou a svojimi ódami získal veľkú popularita hlavne u anglických čitateľov.
Život
John Keats sa narodil v skromnej mnohodetnej rodine. Nadaný chlapec John získal stredoškolské vzdelanie v Enfielde. Ako chudobná polosirota bol odkázaný na ochranu riaditeľovho syna. Tento ho nechával študovať v knižnici a čítať tamojšie knihy. John sa tu ako samouk začal učiť latinčinu a prekladať Aeneas. Matka sa po skone otcovom v roku 1804 znovu vydala a jej deti si vzala do opatery stará matka. V roku 1810 skonala na tuberkulózu a deti zostali odkázané na malé dedičstvo vyplácané im starou matkou. Ďalej začal študovať farmáciu a medicínu, avšak štúdium nedokončil. Venoval sa literárnej tvorbe a zamestnal sa v lekárni. Bol členom skupiny liberálnodemokratickej inteligencie, ktorú viedol Leigh Hunt. Keats si však zriedkavo vyberal politické témy. John sa staral finančne o brata Toma chorého na tuberkulózu. Ošetroval ho i osobne, čo malo za následok infikovanie sa touto chorobou. Nakoniec na ňu sám ochorel.

Dielo
Keats a jeho priatelia boli humanistickí literáti. Keats písal bratovi Georgovi do Ameriky pravidelne listy, v ktorých sa zamýšľal nad otázkami filozofickými a dôvodmi prečo písať poéziu, vkladal do nich časti básní a písal si v nich aj osobný diár. Listy patria k tomu najlepšiemu čítaniu v anglickej literatúre. Okrem korešpondencie so súrodencami sa zachovali aj jeho listy písané Fanny Brawne. Listy od Fanny sa zničili keď jej ich John musel vrátiť.
Rok 1818 značí začiatok Keatsovho "annus mirabilis" kedy napísal väčšinu svojho zrelého diela chváleného všetkými. Inšpiroval sa čítaním Hazlitta a iných anglických básnikov. Presťahoval sa do renovovaného domu na Wenthworth place, vlastneného jeho priateľom Charlesom Armitage Brownom, teda na roh Hampstead Heath. Básne Fancy a Bards of passion and of mirth boli inšpirované záhradami Well Walk. Keats skladal päť zo svojich šiestich ód v apríli a máji 1818 v tomto dome nazvanom „Mulberry House“ (Morušový dom). Aktuálne je to múzeum básnika.
V roku 1819 napísal The Eve of St.Agnes, La belle dame sans merci, Hyperion, Lamia and Otho. V septembri, veľmi natenko s peniazmi, sa zblížil s vydavateľom svojej novej poézie. Zbierka ich nezaujala. 21.9.1819 Keats napísal priateľovi Reynoldsovi. Ponúkol mu svoju poslednú veľkú ódu „To autumn“. Ešte za jeho života, dlho pred skonom, sa „To autumn“ stala veľmi známou v anglickej literatúre. V júli 1820 mohol Keats uvidieť svoje básne publikované a pozitívne komentované v novinách The Examiner a Edinburgh Review.

V roku 1818 Keats stretol svoju múzu Fanny Brawne, ktorá prišla na návštevu k susedom neďaleko Mulberry Three. Stala sa prvou čitateľkou jeho nových básní. Venoval jej sonet „Bright Star“, v roku 1819. Keatsovi nedovolili jeho finančné problémy a zlý zdravotný stav oženiť sa s Fanny Brawne, ku ktorej sa upieral celou svojou dušou. Jeho láska zostala nenaplnená a navždy platonická. Fanny Brawne ho prežila o štyridsať rokov, vydala sa a mala niekoľko detí.
Počas roku 1820 sa u Keatsa prejavili symptómy tuberkulózy. Na odporúčanie lekárov odcestoval do Talianska na plachetnici „The Maria Crowther“. Písal počas cesty básne, dotiahol „Bright Star“. Cestoval spolu s priateľom Josephom Severnom. Po príchode do Talianska sa ubytoval vo vile pri Španielskych schodoch v Ríme. Dnes je to Keats-Shelley Memorial House. Zoznámil sa tam s básnikom Shelleym, ktorý sa o jeho tvorbe pochvalne zmieňoval v korešpondencii. Choroba postúpila tak, že Keats skonal 23.2.1821 v Ríme. Severn a Brown, priateľ maliar a lekár, mu umiestnili na hrobe pamätník, ktorý tam je do dnešných čias. Keď Keats zomrel ako 25-ročný, zanechal po sebe dielo, ktoré vytvoril za posledných šesť rokov.

Súborné dielo
Zbierka „Poems“ – Básne, r. 1817 /heroické kuplety a ľahké rýmy/, prejavený živelný humanizmus a optimizmus
Endymion, prvá dlhá poéma. 4000 veršov, kuplety s rýmom, viazaný verš. Rozprávanie o príbehu Diany a Endymiona. Hľadanie krásy a lásky autorom./1818/
O solitude“, sonet
Lamia, veršovaná epická skladba /1820/
Isabella, adaptácia príbehu z Dekameronu, tragédia./1820/
The Eve of st. Agnes , napísaná v spenceriánskom verši, kde sa strieda sloha v hexametri a sloha v alexandríne. Lyrická skladba ovplyvnená vzťahom ku Fanny Brawne. / 1820 /
„To Autumn“, óda s prírodnou tematikou,
Hyperion, epická báseň, mytologický epos, druhá verzia je napísaná v blankversi. Je to jedna z najlepších básní.
La belle dame sans merci je romantická balada /1820/
Vplyv Keatsovho diela
Keatsova emocionálna romantická lyrika mala vplyv na výtvarnú školu anglických preraffaelistov, na ornamentálnu poéziu viktoriánskej éry a na skorú tvorbu Alfreda Tennysona. Maliar-preraffaelista Victor Holman ho spomínal ako pozoruhodného mladého málo známeho básnika. Algernon Swinburne, podporovateľ hnutia preraffaelistov, napísal biografiu Johna Keatsa, v ktorej potvrdil Keatsov vplyv na estetiku preraffaelistickej maľby. Keats napriek svojmu krátkemu životu zanechal významný príspevok do anglickej poézie. Ako básnik s rozpornými reakciami okolia, po ktorom Shelley banoval a Byron ním opovrhoval, sa stal obľúbeným autorom anglických čitateľov a srdcovkou medzi romantickými básnikmi.
 

William Wordsworth

Učenci veria, že začatie obdobia romantizmu bolo v roku 1798 po zverejnení
"The
Lyrical Balads" Williama Wordswortha

William Wordsworth anglický básnik, predstaviteľ romantizmu konkrétne skupiny jazernej školy
Narodenie 7. apríl 1770 Cockermouth, Spojené kráľovstvo Úmrtie 23. apríl 1850 (80 rokov) Rydal Mount, Spojené kráľovstvo.
V roku 1798 vydal so S. T. Coleridgom Lyrical Ballads (Lyrické balady). Wordsworth vo svojej tvorbe odmietol hlavné témy 18. storočia: vkus, pravidlá, formy. Básnikovu obrazotvornosť vnímal ako nádobu múdrosti. Básnikovo nadanie tvorivou fantáziou podľa neho odhaľovalo vnútorným zrakom tú najvyššiu pravdu. Vnímavá ľudská duša totiž dokáže odhaliť, či rozoznať pravdu. A vnímavou je hlavne duša básnikova. Prvý princíp romantizmu: „Básnik je prorok a mudrc,“ teda Wordsworth spojil s druhým: „Básnická pravda je pravda citu.“
Lyrické balady (The Lyrical Balads)
Dielo vzniklo v roku 1798. V úvode objasnil svoju filozofiu. Jazyk a podstatu poézie odsunul preč od klišé. Vypracoval módu 18. storočia, poéziu do krajnosti zjednodušil a pohol smerom ku každodennej hovorovej reči a života obyčajných ľudí. Wordsworth nevynikal v opisoch prírodnej scenérie, radšej odhaľoval, čo sa stane, keď sa sila prírody stretne so silou vnímavosti ľudskej mysle - interakcia prírody a ľudskej prirodzenosti, ktorá ho povzbudzovala a stimulovala. V diele sa vo veľkej miere ukázali jeho panteistické náhľady na svet. Podľa Wordswortha je príroda veľkým učiteľom morálnych hodnôt a prapôvodcom šťastia a je sídlom Boha. Uctieva jednoduché národy žijúce v srdci prírody, pretože sú čistejšie a múdrejšie než civilizovaní ľudia a aj ich jazyk je menej skazený.
Ostatné diela
Michael - Sonet skomponovaný pod westminsterským mostom (The Sonnet Composed Upon Westminster Bridge)
Osamelý kosec (The Solitary Reaper)
Žlté narcisy (The Daffodils)
Predohra (The Prelude) - autobiografická báseň z rokov (1798 až 1805), ktorú niekoľkokrát revidoval a rozširoval. Vyšla až po autorovej smrti.
Výroky
Láska sa neteší sama zo seba ani sa nestará sama o seba, ale celá sa dáva.
Vidieť svet v zrnku piesku a nebo v divokej kvetine, Držať nekonečno vo svojej dlani a večnosť v hodine (W.B)
To see a World in a grain of sand. And a Heaven in a Wild Flower, Hold Infinity in the Palm of your hand. And Eternity in an Hour.
Povrchná a unáhlená práca nie je nič iné než klamstvo, za ktoré sa človek má hanbiť.
Pravda povedaná so zlým úmyslom je niekedy podlejšia než všetky klamstvá, ktoré je možné vymyslieť.
To čo je dnes dokázané, bolo kedysi len obyčajnou predstavou.
 

Samuel Coleridge

a Samuel Coleridge mal dva úplne odlišné prístupy k románu.

Samuel Taylor Coleridge anglický filozof a básnik - predstaviteľ romantickej filozofie Narodenie 21. október 1772 Ottery St. Mary, Anglicko Úmrtie 25. júl 1834 (61 rokov) Londýn, Anglicko.
1798 vydal spolu s W. Wordsworthom Lyrical Ballads. Obaja patria k jazerným básnikom (inšpirácia z geografických reálií jazernej oblasti). Jeho najznámejšou a súčasne najdlhšou básňou je Pieseň starého námorníka (The Rime of the Ancient Mariner), ktorá vyšla v 1798. Zhudobnila ju heavymetalová skupina Iron Maiden na albume Powerslave. Jeho ďalšími známymi básňami sú Christabel a Kubla Khan.

Kým Coleridge sa uchýlil k nadprirodzeným spôsobom objavovania romantiky robiť nepravdepodobné veci na uveriteľné, Wordsworth prijal skutočné znaky, stojace pevne nohami na zemi, ktoré boli prevzaté z reálneho života.
Keď to pozná, nemôže poprieť, že tam sú stopy po dobe rozvíjajúcej sa ešte pred Wordsworthom a Coleridgeom, Robert Southeya a Williama Blakes svojimi básňami boli na obzore.

William Blake

Výber z diela
Preklad: Delgrast

William Blake, autor u nás takmer celkom neznámy, písal svoje diela tak, že sa len veľmi ťažko čítajú a ešte ťažšie prekladajú, čo však nič neuberá na ich kráse ktorú môžu nájsť len tí, ktorí sú dostatočne trpezliví pri ich vychutnávaní. Napokon nemohli by sme očakávať od básnika, ktorého názory boli v priamom rozpore a vo vzbure proti vládnucemu spoločenskému zriadeniu, že bude písať svoje myšlienky otvorene (už len pre strach o svoj život); a ani on nemohol čakať že ho docení jeho generácia.
Hoci každé dielo Williama Blakea je hodnotné a nesie myšlienku samu o sebe, skutočný pôžitok a pochopenie jeho práce môžeme dosiahnuť až keď sa oboznámime s celým jeho rozsiahlym dielom spojeným veľkým, mystickým konceptom. Nakoľko som sa zavalil množstvom iných povinností, nemal som čas prekladať celé jeho dielo, ale snáď preklad tých najdôležitejších Blakeových prác (jadrom mojich prekladov sú prorocké knihy v ktorých predpovedal pád monarchií po celom svete a nástup demokracií, od ktorých si sľuboval slobodu) inšpiruje slovenského čitateľa k tomu aby siahol po anglických origináloch.
Ako každý prekladateľ aj ja musím uznať že originál nič nenahradí. Dvojnásobne to platí u Blakea, ktorý svoje básne sám aj ilustroval, a bez týchto ilustrácií je samotný text len polovicou diela. Zvláštnu interpunkciu a slovosled som sa snažil v súlade s originálom zachovať, hoci miestami sťažuje čítanie a pochopenie textu. K prácam kde boli použité pojmy ktoré nemusia byť známe bežnému slovenskému čitateľovi som dopísal poznámky. Prajem príjemné čítanie.
Prekladateľ

1788
Všetky Náboženstvá Sú Jedno
Hlas jedného plačúceho v Divočine

ARGUMENT
Tak ako skutočná metóda poznania je experiment, tak schopnosť poznania musí byť schopnosť ktorá experimentuje. Touto schopnosťou sa ja zaoberám.
PRINCÍP Prvý
Že Poetický Génius je skutočný Muž a že telo alebo vonkajší tvar Muža je odvodený z Poetického Génia. Podobne tvary všetkých vecí sú odvodené od ich Génia, ktoré sa podľa Prastarých volajú Anjel & Duša & Démon.
PRINCÍP Druhý
Tak ako všetci muži sú si podobní vo vonkajšom tvare, tak (a s rovnakom nekonečnou pestrosťou) všetci sú si podobní v Poetickom Géniovi.
PRINCÍP Tretí
Žiadny muž nedokáže písať alebo vravieť zo svojho srdca, ale musí zamýšľať pravdu. A teda všetky sekty Filozofie sú z Poetického Génia adaptovaného na slabosť každého jednotlivca.
PRINCÍP Štvrtý
Tak ako nikto cestovaním po známych krajoch nemôže nájsť čosi neznáme, tak z už nadobudnutých znalostí Muž nemohol nadobudnúť viac. A preto univerzálny Poetický Génius jestvuje.
PRINCÍP Piaty
Náboženstvá všetkých Národov sú odvodené z odlišného prebratia Poetického Génia každým národom, ktorý sa všade nazýva Duša Proroctva.
PRINCÍP Šiesty
Židovské a Kresťanské Zmluvy sú pôvodnými deriváciami z Poetického Génia. Toto je nevyhnutnosť z upevnenej prirodzenosti telesného vnímania.
PRINCÍP Siedmy
Tak ako všetci ľudia sú si podobní (hoc´ nesmierne rozliční), tak všetky Náboženstvá & všetky podobnosti majú jeden zdroj. Skutočný Muž je ten zdroj, on ktorý je Poetickým Géniom.

1788

Niet Prirodzeného Náboženstva

(a)
Argument. Človek nemá žiadnu predstavu o morálnej vhodnosti okrem tej zo Vzdelania. V prirodzenom stave je len prirodzený orgán podriadený Zmyslu.
I. Človek nemôže prirodzene vnímať inak ako cez svoje prirodzené alebo telesné orgány.
II. Človek svojou rozumovou schopnosťou môže len porovnávať a súdiť to čo už vnímal.
III. Z vnímania prostredníctvom len troch zmyslov alebo troch živlov nikto nemôže vyvodiť štvrtý alebo piaty.
IV. Nikto nemôže mať iné ako prirodzené alebo organické myšlienky ak nemá iné ako organické vnemy.
V. Túžby človeka sú limitované jeho vnemami; nikto nemôže túžiť po tom čo nevnímal.
VI. Túžby & vnemy človeka, nenaučené ničím iným než zmyslovými orgánmi, musia byť limitované predmetmi zmyslu.
(b)
I. Vnemy človeka nie sú obmedzené orgánmi vnímania; vníma viac než zmysel (hoc´ vždy taký naliehavý) môže objaviť.
II. Rozum, alebo ratio všetkého čo poznáme, nie je ten istý ako ten ktorým bude keď budeme vedieť viac.
III. (Toto tvrdenie chýba.)
IV. Spútané sa oškliví svojmu vlastníkovi, tá istá tupá poučka, dokonca aj vesmíru, sa čoskoro stane mlynom s komplikovanými kolesami.
V. Ak by sa mnohí stali rovnakí ako niekoľkí keď sú vlastnení, Viac! Viac! je plač pomýleného ducha; menej ako Všetko neuspokojí Človeka.
VI. Ak by niekto mohol túžiť po tom čoho je neschopný vlastniť, zúfalstvo musí byť jeho večný údel.
VII. Túžba človeka súc nekonečná, vlastníctvo je Nekonečné & on sám je Nekonečný.
Riešenie.
Ak by nebol Poetický alebo Prorocký Charakter Filozofickým & Experimentálnym, čoskoro by bol ratiom všetkých vecí, a stál by pevne, neschopný robiť niečo iné ako opakovať tú istú tupú poučku znova a znova.
Aplikácia
Ten kto vidí Nekonečnosť vo všetkých veciach vidí Boha. Ten kto vidí len Ratio vidí len seba. A preto Boh sa stáva takým akým my sme, aby sme smeli byť takými akým on je. Originál TU!

Ilustrácie

 

Pre zväčšenie klikni na obrázok!

Do druhej generácie básnikov obdobia romantizmu boli zahrnutí Lord Byron, John Keats a Percy Shelley. V čase, keď sa diela druhej generácie spisovateľov zapísali k literárnej histórii, dialo sa tak na okraji francúzskej revolúcie. Existuje niekoľko faktorov, ktoré sú považované za ohlasovateľov začiatku tohto obdobia. Niektoré z faktorov sú: Folklór a ľudové umenie v Nemecku v polovici 18. storočia, počas ktorého učenci ako Johann Gottfried von Herder študoval ľudové piesne, zatiaľ čo v Anglicku Joseph Addison a Richard Steele písali staré balady ako básne.
Ďalej, nacionalizmus tiež prispel k tomuto hnutiu. Francúzske obrazy, ktoré líčili politický boj boli neskôr použité ako inšpirácia národnej ľudovej hudby. Ďalej, rast a popularita Williama Shakespeara k tomu výdatne prispela aj celým jeho pohybom myslenia. Romantikovia ho považovali za podstatu ľudovej poézie.
Gothic Romance výrazne prispeli k tomuto hnutiu, ako prvý bol Horace Walpoles Hrad Otranto.

Horace Walpoles

Horatio Walpole, 4. gróf z Orford, viac známy ako Horace Walpole, (24. septembra, 1717-2. marca, 1797), bol politik, spisovateľ a predchodca Gotickej obnovy.
Narodený v Londýne, najmladší syn Britského premiéra Robert Walpole. Vzdelanie získal na vysokej škole Eton a Vysoká škola kráľa, Cambridge. Jeho homosexuálne náklonnosti odhalili seba skoro a on je veril mať mali záležitosti s básnikom Thomasom Grayom, a s Henrym Fiennes Clintonom, 9. gróf z Lincolne (neskoršie 2 Vojvoda Newcastle). Gray sprevádzal Walpolea na Veľkej ceste, ale oni sa hádali a Walpole sa vrátil do Anglicka v 1741 a vstúpil do parlamentu. Bol politicky ctižiadostivý, ale zostal MP dokonca po smrti jeho otca v 1745 opustil ho muž nezávislej osoby znamená.

Nasledoval politiku jeho otca, bol vyznávačom kráľa Georga II a kráľovnej Caroline, susedil s nimi ich syn, Frederick, princ z Walesu, o kom Walpole písal zlomyseľne v monografiách. V 1764 vydával gotický román, Hrad Otranto, dal literárny prúd spolu s architektúrou. Od 1762 vydával Anekdoty, obrazy o Anglicku, rukopisy s poznámkami sú umiestnené na George Vertue 's. Jeho monografie georgiánsky social a politická scéna sú užitočným primárnym zdrojom pre historikov.

Jeho otec bol gróf z Orford  1742. Horaceov starší brat, Robert Walpole, 2. gróf z Orford (c.1701-1751), odovzdal titul jeho synovi Robertovi Walpole, 3. gróf z Orford (1730-1791). Keď mladší Robert umrel slobodný, Horace Walpole sa stal 4. grófom z Orfordu. Keď Horace Walpole zomrel v 1797 titul zanikol. To bolo obnovené v 1806 pre bratranca Horacea Horatio Walpole, 1. gróf z Orford (1723-1809). Pravnuk prvého grófa z tohto kolena, Horatio William Walpole (1813-1894), sa stal 4. grófom z Orford od novovytvorenia titulu z roku 1806. 1806 nový 5. gróf  z Orfordu (1854-1931) po smrti Roberta Horace Walpole. Potomkovia mladšieho brata 1. grófa z 1806 majú zdedené staršie hodnosti baróna, vrátane jedného ktorý mal Horace.

Ann Radcliffe

Táto výzva bola ďalej propagovaná spisovateľmi ako Ann Radcliffe

Prvé gotické romány

Gotický román
"Bol to pokus o zlúčenie dvoch typov románu, starého a moderného. V starom bolo všetko samá fantázia a nepravdepodobnosť, v modernom sa naopak vždy snaží verne držať prírody ... Autor nasledujúcich stránok sa domnieval, že je možné obidva tieto druhy zladiť. Chcú obrazotvornosti ponechať úplnú voľnosť, aby si podľa ľubovôle blúdila bezhraničnou ríšou fantázie, a tým tvoriť zaujímavejšie situácie, snažil sa aktérmi z mäsa a krvi sprevádzať svojím dejom podľa zákonov pravdepodobnosti ... " Horace Walpole (preklad Emanuel Tilsh)

Pred príchodom romantizmu, v epoche klasicizmu, bol uznávaný jediný ideál - rozum. Po niekoľkých desaťročiach však klasicisti zistili, že všetko im rozum neosvetlí, a preto musí existovať iný, oveľa univerzálnejšie ideál. Na tento odkaz nadviazali v osemnástom storočí prvý romantici. Ideál začali romantici hľadať v prírode a v histórii (najlepšie antika alebo stredovek). Pojem gotický román už napovedá, že priekopníci tohto žánru hľadali svoj ideál v stredoveku. A to preto, že sa jedná jednak o dobu veľmi vzdialenú, a teda aj poskytujúcu veľkú možnosť idealizácie, jednak o dobu kladúcu veľký dôraz na náboženstvo, mystiku a snahu nájsť Boha v človeku. O to isté sa napokon snažil aj romantizmus, ale používal k tomu citové prostriedky. Pre navodenie historickej atmosféry používali autori románov typického začiatku, ktorý popisoval predkov, šľachtica alebo boháča. V romantizmu bola veľmi obľúbená imaginácie, čo je dôvod, prečo sú hrdinovia gotických románov vystavovaní desivým nadprirodzeným javom, za ktorých tajomstvom so ženou vyzbrojení svojou zbožnosťou a dobrou dušou. Vďaka tomu tiež žáner získal označenie hrôzostrašný román - HOROR.

Za prvý gotický román vôbec sa považuje Otrantský zámok od Horacea Walpolea. Príbeh je zasadený do stredovekého Talianska. Je nabitý nadprirodzenými javmi a podivnými udalosťami. V diele nachádzame dejovú líniu typickú aj pre neskorších autorov tohto žánru, v ktorej ide milostný príbeh ruka v ruke s pátraním po tajomstve, ktoré je skryté za tajomnými úkazmi. Román vyšiel v roku 1764 a na autorovo prekvapenie sa tešil veľkej obľube. Sám Horace Walpole si však bol vedomý nedostatkov svojho diela, preto ho najprv vydal pod menom fiktívneho talianskeho spisovateľa. Až po vlne úspechu sa k svojmu dielu priznal, ale vyslovil nádej, že v jeho stopách pôjdu schopnejší autori ako on. V Otrantskom zámku môžeme nájsť všetky prvky, ktoré charakterizujú romantizmus. Walpoleovi nasledovníci si už nevzali za cieľ vybudovať také komplexné dielo. Vybrali iba časť autorovho odkazu, ostatné zredukovali. Odstránili tým horšiu čitateľnosť diela a sklon ku gýčovitosti.
Na Walpolea nadviazala neskôr Clara Reevová dielom
Starý anglický barón. Príbeh rozpráva o chlapcovi menom Edmund a jeho ceste za láskou a spravodlivosťou. Na rozdiel od Walpolea však potlačila rozvádzania fantázie a nadprirodzených úkazov. Svojmu románu pridala na dôveryhodnosti, vylepšila milostný príbeh, ale naopak pridala postavám na rafinovanosti a prefíkanosti, preto je román plný politiky a vysvetľovania. Reevovej sa podarilo aspoň čiastočne obmedziť čiernobiele vykreslenie u niektorých postáv. Zároveň podstatne zvýšila počet postáv. Autorka priniesla ešte jednu dôležitú zmenu, vymyslela postavu sira Filipa Harclaya, kladného hrdinu, ktorý odíde do ústrania, v priebehu deja nie je na scéne a objaví sa až na konci, aby odhalil pointu.
Dôležitou osobnosťou vo vývoji gotického románu je
William Thomas Beckford, ktorý vniesol do gotického románu dôležitý prvok – neidealizoval iba dobu, ale aj miesto. Svoj román Vathek zasadil do Orientu, čím dostala väčšina postáv svoj charakter. Beckfordov hrdina Vathek, mocný kalif, je vábený zlom a robí všetko pre to, aby mohol zasadnúť na trón podsvetia. Z jeho konania je jasné, prečo sa príbeh odohráva v Oriente – v Európe nikto nemal takú moc ako kalif a v žiadnom prípade nemohol pohŕdať cirkvou, čo je jedným z hlavných motívov Vatheka. Dielo sa stalo základným kameňom novej vetvy gotického románu, na ktorú nadviazal okrem iných aj Edgar Allan Poe.

Nox Arcana - Haunted Memories (Tibute Edgar Allan Poe)

http://www.youtube.com/watch?v=6Ay-0VaW-Kg

Ann Radcliffová vystupuje svojou charakteristikou z radov autorov tohto žánru. Zatiaľ čo väčšina autorov gotického románu pochádzala z bohatých rodín, Radcliffová vyrastala v skromných pomeroch. Zaľúbenie v prírode premietla aj do svojho najväčšieho diela Sicílsky román. Dielo takmer vo všetkom nadväzuje na Starého anglického baróna. Autorka ho však rozšírila, zbavila nedostatkov a vniesla do románu svoje názory na rôzne témy (náboženstvo, šťastie, láska). Postavy už nie sú iba čiernobiele, môžu sa v priebehu deja meniť. Jediným nadprirodzeným úkazom zostáva Prozreteľnosť, ostatné javy sa nakoniec vysvetlia. Sicílsky román bol vo svojej doby najobľúbenejším zo všetkých gotických románov.
Zoznam najznámejších gotických románov
Horace Walpole: Otrantský zámok (1764)
Clara Reevová: Starý anglický barón (1777)
William Thomas Beckford: Vathek (1786)
Ann Radcliffová: Sicílsky román (1790)
Ann Radcliffová: Záhady Udolfa (1794)
Matthew Gregory Lewis: Mních (1796)
Ann Radcliffová: Talian (1797)
Regina Maria Rochová: Deti opátstva (1800)
Mary Shelleyová: Frankenstein, čiže moderný Prometeus (1818)
John William Polidori: Upír (1819)
Charles Maturin: Pútnik Melmoth (1820)
Victor Hugo: Chrám Matky Božej v Paríži (1831)
Edgar Allan Poe: Príhody Arthura Gordona Pyma (1839)
Edgar Allan Poe: Pád domu Usherovcov (1839)
Charlotte Brontëová: Jana Eyrová (1847)
Robert Louis Stevenson: Podivný prípad doktora Jekylla a pána Hyda (1886)
Oscar Wilde: Portrét Doriana Graya (1891)
Bram Stoker: Dracula (1897)
Gaston Leroux: Fantóm opery (1910)

a MLLewis to následne šíri do Francúzska a potom do Spojených štátov amerických.

Matthew Gregory Lewis


Matthew Gregory Lewis od Henryho Williama Pickersgilleho.

Matthew Gregory Lewis (9. júla 1775 v Londýne - 14. mája 1818 na mori) bol anglický spisovateľ a dramatik.
Život
Lewis sa narodil ako najstarší syn Matthew Lewisa seniora a Frances Lewisovej. Jeho otec sa narodil roku 1750 na Jamajke, bol štátnym sekretárom na ministerstve vojny a teda disponoval značnými príjmami. Lewisova matka opustila svojho muža roku 1781 a potom žila s muzikantom. S tým súvisiaci škandál bol neodvratný, na konci procesu bolo odlúčenie manželov potvrdené a odvtedy žili Lewisovi rodičia oddelene.
Ešte v priebehu svojho štúdia na univerzitách Westminster a Christ Church, ktoré ho malo pripraviť na kariéru diplomata, strávil Lewis nejaký čas v rôznych európskych krajinách a to hlavne zlepšovaním svojich jazykových zručností. V roku 1791 navštívil Paríž a toho istého roku spoznal vo Weimare Goetheho, Schillera, Wielanda a jeho priateľ Byron mu sprostredkoval faustovskú látku. Roku 1794 sa stal kultúrnym atašé britského veľvyslanectva v Haagu. V tejto dobe tiež vzniká, pravdepodobne na základe inšpirácie románom "Das Petermänchen" od Christiana Heinricha Spießeho, jeho dielo "The Monk" (mních) vďaka ktorému sa stáva slávnym.
V rokoch 1796 - 1802 bol Lewis členom dolnej komory britského parlamentu kde zastupoval Hindon. Hoci sám pochádzal z otrokárskej rodiny, zasadil sa roku 1807 o zrušenie otrokárstva. Po nejakom čase sa vzdal svojho mandátu, aby sa mohol naplno venovať literatúre. Túto nezávislosť si mohol dopriať, vďaka značnému imaniu, ktoré mu zanechal jeho otec. V roku 1815 navštívil na štyri mesiace svoje statky na Jamajke, zastávku urobil v Taliansku a Švajčiarsku, kde navštívil svojich priateľov Byrona a Shelleyho. Ďalšie cestu na Jamajku, počas ktorej sa zasadil o zlepšenie života otrokov, podnikol v roku 1817. Bohužiaľ na tejto ceste ochorel žltou zimnicou a na spiatočnej ceste zomrel a bol pochovaný do mora.
Dielo
Už ako študent sa pokúšal anglickému publiku sprostredkovať weimarskú klasiku a literatúru Sturm und Drang (Búrka a vzdor) a preložil Schillerovu Kabale und Liebe (Úklady a láska). Jeho prvým veľkým úspechom bol roku 1796 anonymne vydaný román "The Monk" (Mních). Hoci väčšina recenzentov dielo odmietla ako naduté a neprirodzené, niektorí ho označovali až za trestuhodne obscénne, práve na základe tejto zlej povesti dosiahol obrovský úspech. Keď sa Lewis prihlásil k autorstvu, explodovalo verejné rozhorčenie. Napríklad Byron napísal "Lewis premenil básnictvo na cintorín".
Vplyvy a ich vplyv
Lewis spadá do tradičného anglického gotického románu, najdôležitejším vplyvom, ktorý na neho zapôsobil je Otrantský zámok Horace Walpoleho. Mních je tiež silne ovplyvnený nemeckým pre-a raným romantizmom. Lewis prevzal prvky z bájí, ktoré našiel u Herdera a včlenil preklady niektorých básní od Musäuseho. Ďalej medzi diela, ktorá Lewisa ovplyvnili patrí Sadducismus Triumphatus od Josepha Glanvillse čo je pojednanie o čarodejníctve a viere v strašidlá.

Nox Arcana Night of the Wolf

http://www.youtube.com/watch?v=dT7GWNz9rnE

The Monk Trailer (2012)

http://www.youtube.com/watch?v=WJ5lDIOV_pI

The Lone Ranger Trailer #2 Johnny Depp 2013 Movie - Official [HD]


http://www.youtube.com/watch?v=k6AdQRIW3yk

Ken Russell: Omnibus - Dance of the Seven Veils (1970) - complete
 

http://www.youtube.com/watch?v=u7r2JHq7LMs



GOTHIC (1986) PART1.mp4

http://www.youtube.com/watch?v=yYFGjVKAaSM

Konečne, náboženstvo, rovnako ako individualizmus tiež pomáhalo v šírení hnutia romantizmu.

Tu boli učenci, ktorí sa snažili rozlišovať medzi romantickými a viktoriánskymi rokmi. Jednoducho viktoriánsky vek je považovaný za predchodcu hnutia romantizmu.
Avšak ako bolo uvedené v iných dobách, spisovatelia sa neobrátili k politike, ale sa obrátili k prírode pre dosiahnutie sebarealizácie prijatím novej metódy vyjadriť svoje pocity a predstavivosť. Tentoraz sa pozornosť presunula od hlavy k uvažovaniu s dôrazom na dôležitosť individuálnej slobody a od dokonalosti k uznaniu krásy nedokonalého.
Po posúdení tohto hnutia, možno povedať, že romantické hnutie nebolo tak ucelené hnutie, ako bolo osvietenstvo. Dôvodom bolo, že tento pohyb nebol dobre organizovaný, zatiaľ čo osvietenstvo áno.


Odkazy a zdroje
Obraz http://www.bbc.co.uk/arts/yourpaintings/paintings/countess-teresa-guiccioli-c-18001873-47808
http://www.gyford.com/archive/2009/04/28/www.geocities.com/Paris/Parc/9893/byron.html
http://melancholyheart.wordpress.com/2007/12/08/lord-byron-to-teresa-guiccioli
http://petercochran.files.wordpress.com/2009/03/poems_for_teresa_guiccioli.pdf
http://polytripod.blogspot.sk/2009/11/lord-byron-and-countess-guiccioli.html
http://commons.wikimedia.org/wiki/File:Teresa,_Contessa_Guiccioli.gif
http://www.udel.edu/PR/UDaily/2005/mar/byron060705.html
Blake http://www.delgrast.estranky.cz/clanky/Blake1.html
William Blake
http://sk.wikiquote.org/wiki/William_Blake
Matthew Lewis http://eric.b.olsen.tripod.com/lewis.html
Gotický román http://virtualnikabaret.wz.cz/gorom.html
http://www.treccani.it/enciclopedia/tag/teresa-guiccioli
http://sk.wikipedia.org/wiki/Percy_Bysshe_Shelley
http://sk.wikipedia.org/wiki/Percy_Bysshe_Shelley
http://englishhistory.net/byron/letters/byteresa.html
http://sk.wikipedia.org/wiki/Charlotte_Brontëová
http://sk.wikipedia.org/wiki/Charlotte_Brontëová
http://nl.wikipedia.org/wiki/Teresa_Guiccioli
http://fr.wikipedia.org/wiki/Teresa_Guiccioli
http://en.wikipedia.org/wiki/William_Blake

http://en.wikipedia.org/wiki/Walter_Scott
http://en.wikipedia.org/wiki/Walter_Scott
http://sk.wikipedia.org/wiki/John_Keats
http://sk.wikipedia.org/wiki/John_Keats
http://www.nassrgrads.com/tag/gothic/
http://victorian-era.org  
http://en.wikipedia.org/wiki/The_Castle_of_Otranto
Ann Radcliffe http://en.wikipedia.org/wiki/Ann_Radcliffe

Gotické romány http://sk.wikipedia.org/wiki/Gotický_román
Horace Walpole http://en.wikipedia.org/wiki/Horace_Walpole
Matthew Lewis http://en.wikipedia.org/wiki/Matthew_Lewis_(writer)

Matthew Gregory Lewis http://cs.wikipedia.org/wiki/Matthew_Gregory_Lewis
http://www.guardian.co.uk/artanddesign/2010/feb/20/horace-walpole-strawberry-hill
http://www.gyford.com/archive/2009/04/28/www.geocities.com/Paris/Parc/9893/byron2.html
http://www.jstor.org/discover/10.2307/20776034?uid=3739024&uid=2129&uid=2&uid=70&uid=4&sid=21102023727943



Moje
webové stránky 

Cezmín: http://cezmin.wz.cz
Cezmín : http://cezmin.wz.sk
Vianoce: http://vianocesk.ic.cz
Vianoce: http://vianocesk.wz.cz
Veľká noc: http://velkanoc.czweb.org
Veľká noc: http://velkanoc.ic.cz
 Svadba: http://svadbask.unas.cz
Viktorian http://viktorian.wz.sk
 Bylinky:
http://bylinky.czweb.org
Seniorka:
http://seniorka.szm.com
Jáska noc: http://cbjanskanoc.ic.cz
Cintorín: http://cemetery.zaridi.to
 Bábiky:
http://svetbabik.czweb.org
Slovania: http://slovania.czweb.org
 Pani Príroda: http://eufrosyne.wz.cz
 Moji psíkovia:
http://mikinka.czweb.org
Gloria Polo: http://gloriapolo.czweb.org
Milujem pani P... : http://eufrosyne.wz.cz
Cezmín ker a alias: http://cezmin.czweb.org
 Michal Krpelan:
http://michalkrpelan.wz.cz
 Aishwarya Ray z Indie:
http://aishwarya.wz.cz
 Horn?Chlebany :
http://hornechlebany.unas.cz
 Rádioamatéstvo  :
http://cbrsk-chlebany.euweb.cz
 Múdra ako rádio:
http://www.mudraakoradio.euweb.cz
CB Fan rádioklub Slovakia-CBRSK Chlebany:
http://cbrsk.euweb.cz
Blog Jáska noc a iné
http://www.cbjanskanoc.webovastranka.sk

Webové stránky, ktoré som urobila iným zdarma
Pes Buldog english: http://ruda-etuda.czweb.org
Seniorka a deti: http://babka-radi.euweb.cz
Olympionik:
http://olympionikholub.ic.cz
Sedmičkari:
http://rannisedmicka.ic.cz
Práva dieťaťa:
http://dieta.czweb.org

Späť|
Obnoviť | Dopredu

Počítadlo pre Vaše stránky
by Cezmín Slovakia 14..5.2013 http://seniorka.szm.com ; http://cezmin.wz.cz